Stratení

Aj trojka je dobrá

Pôsobilo to trochu chlapčensky, no pohodlná posteľ si v tomto prípade získala môj najväčší obdiv. Pozrela som sa cez okno. Jediné, čo som uvidela, bola trávnatá plocha s bylinkami a kvetmi. Niekde v diaľke sa trblietali slnečné lúče, no všade okolo bol len les. Konečne som po dvoch týždňoch mala možnosť vidieť prírodu....
Postaršia pani vošla do izby. Vyzerala zmätene. Akoby sa ma zľakla. Sadla si na posteľ a niečo zamrmlala. Potom mi podala papier.
"Nebudem na teba rozprávať, lebo by si mi nerozumela. Neviem po Taliansky. Môžeš ma oslovovať Berta. Mala by si robiť to, čo ti prikážem. V kuchyni na dverách máš rozpis, čo budeš robiť každý deň. Dnes ti len ukážem moju záhradu a dom..."
Bolo to vytlačené, takže to pravdepodobne pripravili dopredu v Up. Pozrela som na ňu. Nechápala som, čo má Up spoločné so starými ľuďmi...
Chytila ma za ruku a zobrala do kuchyne. Prstom ukázala na jedlo. Z jej gesta som pochopila, že je pre mňa. Nevyzeralo to veľmi lákavo. Čudné cestoviny s makom. Opatrne som to napichla na vidličku a odhryzla veľmi malý kúsok. Vytiekla zvnútra nejaká šťava. Podľa chuti som identifikovala slivkový džem. A vôbec to nebolo až také zlé. Pravdupovediac to bolo naozaj dobré a všetko som zjedla. Jedno z najlepších jedál za posledné dni.

V sobotu ráno ma zobudilo kikiríkanie. Ten kohút asi 30 minút nechcel prestať, tak som to vzdala...hodiny ukazovali 5:10. Hoci Berta bola milá a mala som voľnosť pohybovať sa po celom jej pozemku, predsalen mi to vstávanie o siedmej chýbalo. O pár minút neskôr som už bola vonku. Keďže v rozpise bolo napísané, že začínam 6:00, poslúchla som. Neviem načo trebalo zalievať kvety tak skoro, keď boli ešte mokré, no nemala som na výber. Konečne mi došlo, načo nás učili toľko o rastlinách...aj tak som si nič nezapamätala.
Znova, ako každý deň som si spomenula na Louisa a to, ako krásne vedel opisovať prírodu. Hoci som si to neuvedomovala, každým dňom mi chýbal menej a menej... Nevedela som sa rozhodnúť, či mám radšej jeho alebo Anthonyho... Aj keď som cítila Louisov dotyk pier a mala úplne prečítané celé jeho oči a myslela si, že s ním chcem zostarnúť... Moja túžba poznať aj Anthonyho stále rastla...Naozaj to s Louisom bolo príliš dokonalé, aby sa v mojom živote niečo nestalo... Ľutujem, že som išla na tú dovolenku...aj keď....z Up by ma našli všade...
Prácu som dokončila a išla po raňajky. Začula som Bertu ako telefonuje. Nehovorila príliš nahlas, takže som nedokázala identifikovať jazyk, ktorým hovorila. Sadla som si k stolu. Po chvíli prišla. Jej široký úsmev by rozžiaril aj tie najchladnejšie oči. Bola ako babička, ktorú som nikdy nemala. Aj keď som nerozumela jej slovám, vedela som, že má láskavé srdce.
"Raňajky."povedala a ukázala prstom na rožok s maslom. Usmiala som sa.
Počkať.... Ja som jej rozumela. Ako to, že som jej rozumela, keď nevie po Taliansky?? Jazyk ktorým hovorila...no jasné-slovenčina. Aj keď mi na vysvedčení vychádzala trojka, predsa som niečo vedela.
"Vy hovoríte Slovensky?"spýtala som sa potichu. Nevedela som dobre skladať vety a už vôbec nie skloňovať... Bála som sa, že nepochopí, čo sa pýtam.
"Áno, dievčinka. A ty náš jazyk poznáš?"
Dievčinka? Znelo to zvláštne, no povedala to tak vrúcne, že to muselo byť niečo pekné...
"Poznám. Neviem veľa hovoriť. Učím sa v škole."
"Ani si nevieš........som šťastná!"pár vecí som jej rozumela. Aspoň som pochytila zmysel vety...
"Ešte veľa musím učiť."
Zasmiala sa:"Neboj. Ja ti s radosťou pomôžem."
Celý deň som strávila po jej boku. Hovorila mi rôzne slová. Opisovala čo znamenajú a ja som si pár z nich zapamätala. Večer, keď som ležala v posteli som si znova spomenula na moju dilemu. Jasné, že obaja boli krásni...na tom však vôbec nezáležalo. S Louisom mám viac zážitkov a skúseností... ale Anthony ma podržal v najhoršom období. V poslednom čase mi hlavne chýbal konakt s Louisom... nepočula som jeho hlas už dosť dlho, a aj keď sa v mojej hlave stále ozývali jeho nádherné prirovnania...časť plamienku hasla...