Stratení

Timmy

Sprevádzali ma čudné myšlienky, no dávala som pozor. Neviem, načo nám Eliot ukazoval obrázky záhradných pomôcok a bylín, no zaujalo ma to. Hoci som bola v rozpakoch, pozerala som naňho ako všetky tie veci opisuje. Bol by z neho výborný učiteľ...
Čo to robím? Prečo sa tu rozplývam nad skorocelom? A kam zmizol Eduard? Veď teraz tu bol...
"Alessia, Mykhailo...asistenti vás už čakajú vonku!"
Postavila som sa. Vydala som sa smerom ku dverám. Pridal sa ku mne aj on.
"Čo sa ide diať?"
"Ja fakt neviem... snažím sa ich počúvať ale aj tak som len obyčajný chalan..."
Asistent ma schytil za ruku a ťahal ma za sebou.
"Kam ideme?"spýtala som sa snažiac sa spomaliť ho.
"36-E, ak ti to pomôže."
"Ako ťa mám vôbec oslovovať?"
"Ja som len asistent. Najnižší stupeň v rebríčku. Nemám právo mať meno."
"A kde som potom v rebríčku ja?"
"Ty tam ani nie si."odvrkol.
"A smiem vedieť tvoje reálne meno?"
Na to mi už neodpovedal. Priviedol ma pred nejaké dvere. Prvé čo mi udrelo do očí, bol obrovský nápis Entrata senza cibo. Čo ma ešte viac prekvapovalo, bol pod tým preškrtnutý nápis Vstup bez jedla, ktorý bol po slovensky. Vlastne ani tak nie... Len prečo tu, na Slovensku všetci hovoria po Taliansky? To akože majú "obete" len odtiaľ?
V úvahách ma prerušilo hlasné vŕzganie dverí. Otvorila ich Evelina. Samozrejme so zakrytou tvárou.
"Alessia! Poď ďalej! Asi máš veľa otázok, no ja ti poviem len jednu vec-nemáš zač."
"To ste ako mysleli?"
"Predsa sme ťa zachránili. Neboj sa! Tu budeš v bezpečí. Žiadny zbytočný stres, žiadna škola..."
Najradšej by som jej takú vrazila. Bola strašne namyslená.
"Pozrite sa...neviem prečo som tu, prečo ste si vybrali práve mňa, a prečo som v inom štáte, no jedno je isté... určite nie som v bezpečí. Toto nie je normálne. Neviem, čo so mnou chcete robiť, no ak ma stále budete vystavovať takémuto stresu, odrazí sa to aj na mojom zdraví."
"Naozaj sa nemusíš báť. Máme špičkových doktorov. Každú bolesť musíš oznámiť svojmu asistentovi. A o tvojich alergiách a možnosti anafylaktického šoku vieme tiež, rodinné ochorenia a príčiny smrti tvojich známych...."
Vedela som, že majú veľa informácií, no nečakala som, že budú vedieť aj to čo ja nie.
"Počkať... odkiaľ vieš, že sme v inej krajine?"
Do riti! Určite som sa preriekla. Chudák Mykhailo...
"Na dverách bol preškrtnutý slovenský nápis."rýchlo som povedala prvé, čo mi napadlo. Naozaj tu nemajú kamery?
Silno ma zabolelo zápästie na ľavej ruke. Pozrela som sa naň. Rana? Ako to, že som si to predtým nevšimla? Dokonca som tam mala aj 2 štichy.
Nepamätám si, že by sa mi niečo stalo.
"To je zariadenie, aby si sa nestratila. Tento areál je obzvlášť veľký. Ak niekam pôjdeš bez svojho asisnenta, stačí ruku priložiť na najbližší senzor a hneď k tebe niekto príde."
Ukázala mi ako to funguje. Avšak aj tak som jej neverila.
Tipujem, že to je nejaké sledovacie zariadenie aby som sa nepokúšala utiecť. Samozrejme tomu vymysleli aj zámienku...
Asistent ma čakal pred dverami.
"Koľko máš rokov?"spýtala som sa ho.
On len mlčal. Tipujem, že nie viac ako 20. Vyzeral mlado.
"Odpovedať na osobné otázky nie je v mojom záujme."
"A čo teda je v tvojom záujme? Platia ti za to, aby si tu pre nich robil hlúpeho asistenta?"
Pozrel na mňa. Vyzeral, akoby sa niečoho zľakol.
"Nechcela som tým povedať, že si hlúpy... prepáč..."prišlo mi vhodné ospravedlniť sa mu... On sa len otočil naspäť a pokračoval v ceste.
"Ale aj teba odniekiaľ poznám."nadhodila som po chvíli.
On stále pokračoval v ceste. Akoby nevnímal, čo hovorím.
"Kam to ideme?"
Zastal. S naštvaným výrazom sa ku mne otočil.
"Prestaň už s tými otázkami! Jasné, že ma poznáš, veď si ma stalkovala... Ale moje meno určite nie. Iba to, ktoré mi bolo pridelené. Timmy Giller... Teší ma."