Stratení

Ľudia sa menia

Popravde ma to až tak strašne neprekvapovalo. Tu bolo naozaj možné všetko, čiže keby teraz za mnou prišli a povedali, že majú Francescu, fakt by som sa nečudovala.
"Ale on má aj "meno"."
"Hej. Veď som vravel, že je tu oveľa dlhšie.  Je to dokonalý herec a výborný špión. Ja som oproti nemu nič...."
"Nie si... Ale vlastne je pravda, že teraz zrádzaš svojho šéfa..."zasmiala som sa.
Aj on sa zasmial. Zahľadela som sa mu do očí. Neviem, prečo to vždy robím. Boli celkom tmavé, no predsa modré. Smutné, no s iskierkou radosti. Pozrel na mňa. Niekto raz povedal, že oči sú oknami do duše. Tá jeho teda musela byť veľmi krásna, keď ma prinútila na moment zabudnúť, že som niekde v strede ničoho, ďaleko od rodiny a nemám ani poňatia, čo sa so mnou bude diať...
Uvedomovala som si, aké to muselo byť trápne, len tak tam naňho pozerať, no nevedela som z neho spustiť zrak. Po dlhej dobe zažiť takýto moment... Je to neopísateľné. Vtom sa vo mne niečo zlomilo. Počula som svoj silný tlkot srdca. Nedokázala som sa nadýchnuť. Stále som naňho pozerala, no bol čím ďalej, tým viac tmavší....a tmavší... až som nakoniec videla len tmu. Počula som tlmené zvuky. Krik, nejaké pípanie...
Určite to bol anafylaktický šok. Akurát... nič strašné som pred tým nerobila...ani nejedla. Otvorila som oči. Silné svetelné lúče podráždili moju sietnicu.
"Nemôžeme ju previezť na Ukrainu. Ako ste zistili, že je vhodný kandidát? Veď má podozrenie na anafylaktický šok. Tento týždeň ju ešte nemôžete testovať."
"A čo sa jej vlastne stalo?"
"Nič vážne... Kolaps... Bola vystavovaná obrovskému stresu. Neskôr to však môže byť niečo horšie ak do nej neprestanete pchať sedatíva..."
"Neboj sa... už nič podobné. Ak to bude potrebné, zožeňte D-R. Ona jej pomôže."
Zrazu bola miestnosť prázdna. Okrem mňa...a mojich obľúbených hadičiek a prístrojov tam nikto nebol. Hľadala som červené tlačítko.
Potrebovala som ho. Naozaj veľmi som potrebovala aspoň niekoho. Anthony bol teraz jediný, na koho som sa mohla spoľahnúť. Aspoň som si to myslela...
Postavila som sa. Moje topánky tam neboli, tak som išla bosá. Zobrala som infúzny stojan a otvorila dvere. Nechali odomknuté. Cítila som sa nepríjemne. Pomaly som kráčala dopredu. Ľadová podlaha takmer paralyzovala moje chodidlá. Na chodbe som bola sama. Slabé svetlo bolo mojím jediným spoločníkom. Vybrala som sa hľadať svoju izbu. Avšak jediné, čo som našla, bola ďalšia Stanza verde miestnosť. Veľké kovové dvere a nápis v strede nich.
Začula som kroky, no nikoho som nevidela. Zvuk prichádzal z vedľajšej chodby. Asi 20 metrov odo mňa zastalo krátkovlasé dievča. Mala na sebe iba dlhú nočnú košeľu. Nevidela som jej poriadne do tváre, no nevyzerala nadšene. Stála tam iba chvíľu. Potom sa otočila a pokračovala v ceste. Vybrala som sa teda na chodbu, ktorou prišla. Pár minút som tam blúdila, no nakoniec som našla moju izbu. Opatrne som stisla kľučku a pomaly otvorila dvere. Bola tam tma. Nikde ani živej duše. Rýchlo som stlačila červené tlačítko. Vtom sa v izbe rozsvietilo. Na posteli sedel Eliot. Teda....James. Veľmi som sa ho zľakla.
"To nemôže len tak hocikto povedať, že sa bozkával so špičkovým špijónom."povedal a zasmial sa.
"Čo tu robíš?"
"Meškáš. Popravde som ťa čakal už skôr."
"Môže mi konečne niekto vysvetliť, čo sa tu deje?"
"Pomaly.... Najprv budem hovoriť ja."naznačil mi, aby som si sadla vedľa neho,"Tú hovadinu si môžeš vytiahnuť z ruky. Už ti to je nanič. Viem, že si celý deň nič nejedla, tak som ti niečo priniesol."podal mi tanier s lievancami,"To som robil sám...ochutnaj."
Nepriniesol príbor, tak som musela improvizovať. Odhryzla som si:"Neverím ti. Také dobré lievance nerobí ani moja sestra."
"Podceňuješ ma. Mala by si mi dôverovať."
"Po tomto všetkom?"zasmiala som sa.
"Asi som sa mal správať ako Anthony...on si predsa tvoju dôveru získal, nie?"
"On nie je ako ty."
"Špión možno nie, ale herec určite...ale to som nechcel preberať... Chcel by som ti niekoho predstaviť. Aj keď vlastne...nech sa ti predstaví sama."rukou ukázal na kúpeľňové dvere. Pomaly sa otvorili. Vyšlo z nich dievča s krátkymi vlasmi a v nočnej košeli. Poznala som ju veľmi dobre.
"Francesca?"