Stratení

Ultima possibilità

Zaspala som. Tak náročný deň som dlho nemala.

Prišla som do školy. Bála som sa, že Louis bude na mňa naštvaný, no.....nebol tam. Cez prestávku som chcela ísť do jeho triedy. Na chodbe som stretla Eliota. Vyzeral dosť zle.
"Ahoj. Nevidel si Louisa?"
"Nie..."odpovedal a pokračoval v ceste.
"Hej.... počkaj."
Otočil sa. Pozrel na mňa.
"Ten včerajšok...sorry. Mala som fakt divný deň.."
Vzdychol si.
"Budúci týždeň kľudne môžeme ísť von..."
Pozrel na mňa. Vyzeral zamyslene.
Prečo so mnou nekomunikuje? Toto ma dokáže tak vytočiť....
Po chvíli konečne prehovoril.
"Louis je v škole..."
"Ale... veď som ho nikde nevidela."
"Nemala si to vedieť....nechce sa s tebou stretnúť."
Otočila som sa a vykročila do triedy.
On je na mňa urazený? Veď... som to oľutovala. A ako je to vôbec možné? On predsa nemá zlé vlastnosti...
Príliš zamyslená som nešťastne narazila do Barneyho.
"Alessia."
"Koles. Čo tu robíš?"
"Prišiel som si kúpiť mäso v zľave...ty?"povedal ironicky.
"Ježiš prepáč... No nič.. to je jedno..."
"Okej... síce si trochu divná, ale takto sa normálne nesprávaš. Čo sa deje?"
"Zrazila sa mi smotana."sarkazmus mi moc nešiel.
"To malo byť akože ironicky?"povedal a zasmial sa.
"....hh."
"No šak povedz..."
"A odkedy si tykáme?"
Pozrel na mňa veľmi zmätene.
"Ježiš sorry zas dementná otázka..."
"Chceš ísť poobede na kávu?"spýtal sa.
"...no...okej."
Čo to robím? Čo je to so mnou?
Vôbec som sa nespoznávala. Bola som ako vymenená.

Prišla mi SMSka: "14:00,Sb, Barney"
Ehm...dobre? Toto je vážne spôsob, akým píše správy?
Dorazila som na miesto. Nebol tam. Dokonca som aj trochu meškala.
Všade bolo plno. Žiadny prázdny stôl. Rozhliadla som sa po celej kaviarni....vtom som ho zbadala. Sedel tam a pozeral na mňa. Sladké modré oči... Podišla som k nemu.
"Louis... Pozri... Ja viem, že sa na mňa hneváš za ten včerajšok, ale... V tom momente som fakt nevedela, čo robiť. Veľmi som to potom oľutovala..."
"Ako by som sa na teba mohol hnevať?"
Pozrela som naňho nechápavo. Rukou mi naznačil, aby som si sadla.
"Takže...ty na mňa vôbec nie si naštvaný?"
"Skús neodpustiť kvietku, ktorý krásne prekvitá a robí ti radosť..."
Odpil si z kávy.
"Chceš?"
Podal mi ju.
"Moja obľúbená....a vlastne... jediná, ktorú pijem."
"Ja viem..."
Možno to znie zvláštne...ale takéto mainstreamové situácie, keď vám druhý človek spraví radosť, milujem.
Išli sme sa prejsť. Zobral ma presne tam, kde sme boli prvýkrát.
Čierne vlasy viali vo vetre. Mal ich už celkom dlhé. Lesklé oči pozorovali čo sa len dalo.
"Otec o tomto mieste nevie. To je jeden z dôvodov, prečo som ťa sem zobral. Ale najväčším z nich je toto samotné miesto..."
Chytil ma za ruku. Bol to neopísateľný pocit.
"Celá táto alej mi pripomína teba."
Bola som trochu zaskočená.
"Na každom kúsku sa skrýva niečo magické. Je to tajomné miesto, o ktorom takmer nikto nevie, no tí čo ho poznajú, sem chodia s radosťou..."
"Ako je možné, že je to také nepoznané miesto?"
"Neviem..."
"Pozri!"skríkla som.
Našla som niečo nakreslené na zemi. Odsunula som listy z rastlín, ktoré kresbu zakrývali.
"Ultima possibilità.."prečítal Louis.
Zľakla som sa. Čo tým chcel "autor" povedať?
"Vravel si, že na tomto mieste si poslednýkrát videl svojho kamaráta?"