Guard [sk]

Part 11

,, Aj tak si myslím, že by si mi nemal nič kupovať." Stojíme pri aute a Vanessa ešte stále namieta. Odomkol som auto a sadol si za volant. 

,, Van, je to moja vec čo ti kúpim a ty si a budeš povinná to prijať." Usmial som sa a o chvíľu už bolo auto v pohybe. 

,, Povinná ?" Zdvyhla obočie a ja som vedel, kam tým mieri. 

,, Urazila by si ma keby si to nezoberieš." Usmial som sa a nedal na náznak, že nám dochádza benzín. Asi o pätnásť kilometrov je benzínka, to ešte auto vydrží. Teda, dúfam. Čím ďalej sme išli, tým menej bolo benzínu. Po chvíli začala svietiť rezerva. 

,, Prečo auto spomaluje ?" Spýtala sa Vanessa ale môj pohľad sa striedal na ceste a rezerve. Vedel som že auto to nevydrží. Zišiel som zo silnice a auto zastalo na tráve. Vanessa sa začala obzerať a krútiť hlavou. Pozrela na mňa vystrašeným pohľadom. 

,, Prosím povedz že ti nedošiel benzín !" Vykríkla a okamžite otvorila dvere auta. Vyšla von a ja som urobil to isté. Otvoril som kufor auta a vytiahol prázdnu bandasku. 

,, Zostaň v aute, pre istotu." Rozkázal som, ale zase ma neposlúchla. 

,, Nenechávaj ma tu samú! Veď ma môže niekto uniesť! Alebo ma zabiť !" Kričala zo zúfalstva a ťahala sa za končeky vlasov. Natlačil som ju na dvere auta. 

,, Van, vrátim sa do pol hodiny, keby som neprišiel tak mi zavolaj, nikto ti neublíži." Usmial som sa a pobozkal ju. ,, A mimochodom, pozeráš priveľa hororov." Zasmial som sa cez bozky a ďalej ju bozkával. Po chvíli som sa odtiahol, no Vanessa ma silno objala. 

,, Choď si sadnúť do auta, tu máš kľúče, zamkni sa a čakaj." Podal som jej kľúče a počkal, kým urobí tak ako som povedal. Keď som počul slabé cvaknutie, šiel som ďalej po silnici a pomaly sa strácal z Vanessynho dohľadu. 

VANESSA: 

Nenávidím takéto situácie. Theo sa vzďaloval a ja som tu šla umrieť od strachu. Kľud Nessa, si predsa zamknutá, v aute je teplo, Theo sa do pol hodiny vráti a potom pôjdete domov. Alebo sa čoskoro na teba vrhne skupina zohavých šialených "ľudí" a budú sa pokúšať ťa zabiť! Porozbíjajú okná a unesú ťa niekam hlboko do lesa, kde ťa surovo zabijú a zožerú ti vnútornosti! 

Nie som ešte pripravéná zomrieť.  A určite nie takto! Theo sa vráti, vráti sa a ty prežiješ. Túto vetu som si opakovala asi tísíckrát. Snažila som sa i zaspať, ale nepomohlo. Steny auta sa začali zmenšovať, ale odvahu víjsť von by som nemala ani keby mi dáte zlaté prasa. Začala som si hmkať pesničku a privrela oči, čo ma celkom upokojovalo. Keď som ale opäť otvorila oči, steny boli ani nie pol metra od seba. Umriem tu, umriem! Netuším či vôbec prešla pol hodina, ale musím Theovi zavolať inak sa zbláznim! 

Vytiahla som z vačku telefón a vyhľadala jeho číslo v adresári. Chvílu to len zvonilo, keď začalo niečo svietiť a vibrovať v priestore za volantom. Vytiahla som Theov mobil. No nádhera, tak mňa tu nechá samú umrieť ako darca orgánov pre nejaké beštie alebo Rozdrvenie stenami a ešte si tu nechá aj mobil! Avšak meno volajúceho " Van♥" ma upokojilo. Teda aspoň na chvíľu, kedže telefón prestal vibrovať a zhasol. Mám riskovať svoj život a vyjsť von, kde sa upokojím, ale môže ma niekto uniesť, alebo umrieť v aute na klaustrofóbiu? 

Rozhodla som sa pre možnosť číslo jedna. Odomkla som auto a pomaličky, bojazlivo vyšla von. Dvere som nechala otvorené a začala som sa prechádzať popri auta. Dýchalo sa mi lepšie a už som necítila pocit utláčanosti. Keď som ale začula čudné zvuky vychádzajúce z blízkeho lesa, moje telo zostalo v tranze a ja som sa nedokázala ani pohnúť. Zvuky sa približovali a ja som sa začala spamätávať. Okamžite som nastúpila do auta a rýchlo zamkla dvere. Slašene som dýchala a myslela, že čoskoro odpadnem.