Guard [sk]

Part 5

Najskôr vám chcem poďakovať za 300+ čitateľov, dosť ma to potešilo :) Tiež, že je na 12# (mieste) in Teenficiton :) Dúfam, že mojich čitateľov nesklamem a zostanú tu do konca tohto príbehu :) Budem rada ak vás bude viac a viac, ale príbeh píšem, pretože ma baví, nie kvôli počtu čitateľom :) Dúfam že bude baviť aj vás, ďakujem za vaše komentáre, ktoré ma vždy potešia a kvôli nim sa mi lepšie píše :) ďakujem za vaše votes, som rada že sa vám to páči :) A teraz vás už nebudem otravovať a prajem príjemné čítanie :) 

Poznáte ten trápny moment, kedy neviete čo máte robiť? Ten práve zažívam práve teraz. Stojím medzi dverami a pozerám sa na Thea. Na jeho telo. Do jeho karamelových očí, ktoré stmavnú z neznámeho dôvodu.

Theo urobil krok dopredu a ja dozadu. Obaja sme stáli v kúpeľni a on zavrel dvere. Dych sa mi zrýchlil a srdce bilo ako o život.

,, No, chcel by som si dať sprchu, ale nebude mi vadiť keď tu zostaneš." Bol odo mňa ani nie desať centimetrov. Moje telo sa začalo triasť. Nie, začalo sa chvieť.  Theo sa ku mne nahol a pobozkal ma na líce. Jeho nahú hruď delil od mojej uterák obmotaný okolo môjho tela. Musím to zastaviť.

,, Prepáč." Usmiala som sa, obišla ho a našprintovala si to do svojej izby. Obliekla som si spodné prádlo, tielko a kraťase. Teda, moje pyžamo. Neviem ako by to dopadlo, keby tam zostanem. Celý dej som si premietla ešte raz pred očami. Až na poslednú vetu. Povedala som mu prepáč ?! Sakra, úplne mi domotal hlavu. Moje vykanie je v prdeli.

Radšej som už ani nevyliezla z izby. Robila som si úlohu z matiky, ale moc tomu nerozumiem. Sakra, nechcem dostať zlú známku druhý deň v škole. Jediný kto by mi to mohol vysvetliť, je Theo. Ale ja za ním nechcem ísť! Nie po tom v kúpeľni. Nuž, nezostáva mi nič iné. Pomalým, priam šuchtavým krokom som sa vybrala do jeho izby. Zaklopala som na dvere a pomaly ich otvorila. Prechádzal sa po izbe a s niekým telefonoval.

,, Nie pane, je v poriadku. Samozrejme, hneď to bude." Otočil sa a kráčal ku dverám. Roztvoril ich a skoro do mňa vrazil. Chvíľu na mňa nemo pozeral, usmial sa a podal mi telefón. 

,, Haló?" 

,, Ahoj Van." Z telefónu sa ozval otcov hlas. 

Volala som s otcom asi dvadsať minút. Keď som sa vrátila do Theovej izby, sedel na posteli s hlavou v dlaniach. Telefón som položila na nočný stolík vedľa postele a prisadla si k nemu. 

,, Čo sa deje ?" Rukou som mu prešla po chrbte. Pozrel na mňa so smútkom v očiach. To tajomstvo, čo jeho oči skrývali celý ten čas, bol strach. 

THEO:

Pozrel som na ňu a snažil sa vryť ju do pamäte. Jej otec sa zajtra vráti. Vraj preložil termín až na budúci mesiac. A to znamená, že vidím Vanessu naposledy. Uvidím ju až za mesiac. Ak ju vôbec uvidím. 

,, Ale nič." Falošne som sa usmial. Nedokážem ju opustiť. To dievča si vybudovalo pevnosť v mojom srdci. Pevnosť, ktorá sa nedá zničiť. Mám ju rád. Asi viac než rád. Milujem ju? Asi áno. Nechcem jej ublížiť. Ale jej to bude iba vyhovovať. Viem, že ma nemá rada. Bude jej lepšie. 

,, Prosím, hovor." Som rád, že mi konečne tyká. Znova mi hladila chrbát. Bolo to príjemné. Nesmiem jej to povedať, má to byť prekvapenie. Ach Vanessa, keby si tak vedela, čo všetko k tebe cítim. Keď sa usmievaš, v mojom tele sa tvorí príjemné teplo. Keď zaspávaš, mám chuť ťa pobozkať a byť ti nablízku. Ty sa toto ale nikdy nedozvieš. 

,, Všetko sa zajtra dozvieš. Stála si za dverami, čo si potrebovala ?" Snažil som sa zmeniť tému, inak by som jej to všetko povedal.

,, No, potrebovala som poradiť s matikou, moc tomu nechápem." Krivo sa usmiala a prameň vlasov si dala za ucho. Je prekrásna. Šla si pre zošit a spoločne sme vyriešili všetky príklady. Videl som jej na očiach, že je dosť unavená. Uložil som ju do postele v jej izbe. 

,, Theo? Ďakujem. Za všetko." Pousmiala sa a pohladila ma po ruke. Ničomu nechápe. Nevie si ani predstaviť, ako sa cítim. Aké je pre mňa ťažké len tak odísť. 

,, Nemáš za čo. A teraz spi." Viac som ju prikryl paplónom a pobozkal ju na čelo. 

VANESSA: 

Ráno ubehlo tak, ako včera. Theo ma zobudil, ja som sa pripravila do školy, naraňajkovala a on ma zaviezol do školy. Tam som sa stretla s Amber a Lauren, Kyleom, Jaredom a Oliverom. A hádajte čo. Z matiky som dostala áčko! Vďaka ti Theo. 

Už keď sme pri tom. Včera sa mi zdal veľmi čudný. Smutný. Nechcel povedať prečo. Dúfam, že sa to dozviem. Neviem čo to so mnou je ale. Cítim, že mi na Theovi záleží. 

Cez štvrtú hodinu niekto zaklopal a vo dverách sa objavil môj otec. OTEC?! 

,, Dobrý deň, chcel by som ospravedlniť Vanessu zo školy." Usmial sa na mňa a potom na pani Gortenovú. Iba prikývla na súhlas. Pobalila som si veci a šla s otcom von zo školy.

,, Oci, čo tu robíš ?" Vykríkla som a objala ho. Mal prísť predsa až o mesiac. 

,, Prekvapenie! Keďže som zistil, že s firmami sa nič veľkého nemení, preložil som to na budúci mesiac." Vyškeril sa A viedol ma do auta. Celú cestu sme sa rozprávali. Hneď ako sme prišli domov, rútila som sa do mojej izby, kde som si odložila veci. Po chvíli niekto zaklopal a do izby vošiel Theo. 

,, Ahoj." Usmiala som sa. Zase som ale videla ten smútok v očiach. 

,, Ahoj. Prišiel som sa rozlúčiť." Krivo sa usmial a prisadol si ku mne na posteľ.

,, Rozlúčiť ?" Nechápavo som na neho pozerala. 

,, Áno. Tvoj otec je doma a tým pádom mi dal voľno, povedal že sa mi ozve, keď bude odchádzať." V tomto momente by som mala skákať tri metre vysoko od radosti. No niečo vo mne sa cítilo sklamane. Smutne. Bolestivo. Objala som ho. Nechcem aby odišiel. Jeho ruky sa obmotali okolo môjho pásu. V objatí sme zostali asi päť minút. Theo sa trocha odtiahol a jeho pery sa nalepili na moje. Pobozkal ma. On ma pobozkal! Mojím telom prešiel prúd radosti.  

Pomaly otvoril ústa a ja som urobila to isté. Začala som opakovať jeho pohyby. Naše jazyky spolu bojovali, ako dve šelmy o korisť. Dochádzal mi kyslík a ja som sa trocha odtiahla. Takéto to teda je. Bozky. Pohladkal ma po tvári a znova ma pobozkal. Neverím tomu. Ja som sa bozkávala so svojim opatrovateľom. 

,, Budeš mi chýbať Van." A znova ten smutný pohľad. Takže on vedel o otcovom príchode. Pri predstave, že Theo odíde, ma bodlo pri srdci. Znova som ho silno objala. Nie, nepustím ho. Nechcem aby odišiel. Je aj iná možnosť. 

,, Neodchádzaj. Prosím nie." Do očí sa mi hrnuli slzy. Ako to že chlap, ktorý mi zo začiatku ani z ďaleka nepripadal priateľsky, ma teraz doženie k slzám? A je to tu. Prvá slza stiekla po mojej tvári a hneď za ňou ďalšie a ďalšie. 

,, Nie Van, neplač prosím." Zotrel mi slzy. 

,, Vrátim sa. Sľubujem." Postavil sa, pri dverách sa otočil a usmial. Dvere sa zavreli a on odišiel. A moja tvár upadla do návalu sĺz.