Dream Girls II.

Bad dream

Stála som na opustenom parkovisku. Nado mnou bola jasná obloha, slnko žiariace na nej ma príjemne hrialo a jeho lúče mi prinášali príjemné teplo do látky bieleho svetra, ktorý som na sebe mala. Dvihla som zrak od kamenistej zeme, zahľadela sa pred seba, no nezbadala som nič. Len opustené parkovisko, za mnou veľká budova nemocnice.Vyzerala však tak opustene, zarastená popínavým porastom, ktorý vyčnieval z okien, tiahol sa po stenách — prebehol mi mráz po chrbte pri pohľade na zničenú budovu. Zaplavovali ma pocity — strach, nervozita a nechápavosť. Čo sa stalo? Kde sú všetci? 

Moje oči putovali dookola okolo seba, stále som dúfala, že zahliadnem niekoho, lenže nič. Nič som nevidela. Nebolo tu ani živej duši, stromy sa nehábali, vietor nefúkal a ja som sa naozaj začínala báť. Zrazu som za sebou zapčula krik. Počula som mne tak známy hlas — Niallov hlas.

Ihneď som sa obrátila, a tam stál on. Niekoľko vzdialených metrov odo mňa stál, nad jeho horným obočím som uvidela tečúcu krv, jeho tvár bola posiatá špinu, ako keby sa váľal v blade. Jeho tvár zdobil vystrašený výraz malého chlapca, ktorý mi zvieral srdce. Načiahla som pred seba ruku, chcela som sa ho chytiť, ale nič. Keď som pohla nohou, neurobila som ani najmenší krok. Jeho hlas začal volať o pomoc: "Rossalin, pomoc!" kričal zúfalo, jeho oči sálali stachom. 

Zrazu sa nado mnou stiahlo nebo, skryli ho mraky. Tmavé a temné. Z neba sa pomaly valili kvapky studeného dažďa. Vpíjali sa mi do oblečenia. Nič ma však nezaujímalo. Pozerala som sa len  na Nialla, ktorý sa na mňa stále tak pozeral. Jeho strachom zahmlené oči sa však rázom zmenili — strach nahradilo niečo, z čoho som sa striasla. Jeho oči stmavli, potemneli, a ja som zase cítila ten strach, ktorý sa mi na malý okamih zdal zabudnutý. 

"Niall, čo sa to deje?" šepky som sa ho spýtala. Nemohla som sa hýbať, nemohla som sa pohnúť.

"Prečo sa ma bojíš?" sykol... bolestne? Vytreštila som oči, ťažko prehltla a následne si prešla jazykom po perách. Prečo sa ma bojíš... Ozývalo sa mi to v ušiach, jeho pohľad sa ma to stále pýtal. 

"To ty si predsa všetko zničila."

"To ty si zničila mňa i seba." 

"Keby som ťa nestretol, nebola by zo mňa troska." jeho hlas bol plný nenávisti, pohrdania a jeho pohľad taký vyčítavý. Každou bolestivou vetou, ktorá mi vráčala nôž stále hlbšie a hlbšie do srdca, sa ku mne blížil.

"Nemusel by som sa pri každom dotyku krotiť, nemusel by som sa k tebe správať, ako k nejakému malému decku. Nemusel by som som s tebou vôbec byť." jeho kroky sa stále s gráciou približovali, jeho oči boli ako zamrznutý oceán — chladné, no ubolené zároveň. 

"Ty si príčinou toho, že všetci okolo teba len a len trpia. Nezaslúžiš si ani štipku tej lásky, ktorú máš vo svojom živote. Najlepšie by bolo, keby si zomrela." posledné slová vydýchol do mojej tváre. Prestala som dýchať, len som sa na neho pozerala s rozšírenými očami. Obrovské slzy sa mi spustili dole tvárou, keď sa ku mne ešte aj o ten najmenší krok, ktorý nás delil, priblížil. Jeho dlaň objala môj krk a líce, tvárou sa pomaly blížil k mojej, jeho dych taký chladný. Keď sa jeho pery ocitli na mojich, zatvorila som oči. Čakala som nežný bozk, ale nič sa nedialo. Jeho pery ostali bez pohybu. Pocítila som silnú bolesť v hrudi, ako keby sa na mňa zvalila stena, ktorá mi nedovolí sa nadýchnuť, pretože som ňou pripučená.

Otvorila som oči a zrýchlene dýchala. Všade bola tma. Keď som sa nadvihla, zistila som, že som stále v hotelovej izbe. Som v hoteli, v Sheffielde, a toto bol len sen. Prepána! Toto bolo hrozné. Ešte nikdy som nevidela Nialla, aby sa na mňa takto chladne pozeral. Nikdy! Ani vtedy, keď sme sa pred pár mesiacmi pohádali. Dokonca ani vtedy nepôsobil tak chladne.