Dream Girls II.

ღ So what do you want to tell me? ღ

Niall sa na mňa zadíval jeho modrými očami, čakajúc na to, čo mu chcem povedať. Nevedela som, akým spôsobom mu to mám povedať. Nechcela som, aby sa naštval, či nahneval. Vedela som však, že ak mu to nepoviem teraz, alebo mu to naďalej zatajím, tak sa to len zhorší a to som naozaj teraz nepotrebovala. Niall sa naozaj snaží, aby nespravil nejakú hlúposť a ja si to nesmierne cením. Preto som sa rozhodla mu povedať všetko. Aj to, čo som chcela nechať zmiznúť z môjho života, minulosti a tváriť sa, že sa nič také nestalo.

"Tak čo mi chceš povedať?" z mojich myšlienok som bola prerušená Niallovym hlasom. Pozrela som sa na neho s opatrnosťou a odhodlaná mu povedať to, čo sa mu chystám povedať.

"Nie je to nič dôležité, len chcem, aby si vedel všetko, čo som robila v Taliansku. A vzhliadom na tvoju žiarlivosť, bude lepšie ak ti to poviem." povedala som mu s opatrnosťou v hlase, keďže som ako tak už poznám s jeho výbušnosťou.

"Aha, a povieš mi to už? Mám pocit, že to bude niečo zlé." povedal tázavo a stále ma držiac v jeho náručí.Zhlboka som sa nadýchla a pozrela som sa mu do jeho modrých očí, zase. Prečo som tak strašne nervózna. Veď to nič nie je. Len mu proste poviem, čo sa stalo.

*FLASHBACK*

Sedela som na posteli v mojej izbe, kde som pár posledných mesiac strávila najviac svojho času. Odkedy som sem prišla, nič sa mi nechce a dalo by sa povedať, že som len telo bez duše. Načo aj žiť. keď nemám pre koho? Bez neho som proste ako rastlina bez vody.

"Rosse, môžem vojsť?" z mojich myšlienok ma prerušila Ness, ktorá vošla dnu skôr než som jej stihla odpovedať. Aj tak by som nič nepovedala. Len som tak sedela na posteli s kolenami pritiahnutými až k brade a so slzami, ktoré mi stekali po tvári.

"Prečo zase plačeš? Hm?" položila mi, podľa mňa stupídnu otázku, na, ktorú jej aj tak neodpoviem, keďže dobre vie aká je odpoveď. Smrkla som a prehltla som slzy, ktoré sa mi tvorili v ústach, aj keď som mala pocit, že v nich mám sucho ako na Sahare.

"Prečo sa ma vždy pýtaš také sprostosti, keď vieš ako to je." vzlykla som a venovala som jej krátky pohľad. Hneď po tom som svoj zrak upriamila na balkón, ktorého dvere boli otvorené. Mala som nádherný výhľad na more. Priam ako z rozprávky. Myslela som si , že môj vzťah s Niallom je tiež ako z rozprávky, no ako vidím, tak som sa mýlila a to naozaj veľmi. Stále si nedokážem priznať, že on, práve on by ma podviedol. Nechcem tomu veriť, ale videla som toho už viac. Navyše sa mi ani neunúval ani ospravedlniť, či sa pokúsiť o nejaké vysvetlenie. Nie, že by to pomohlo, ale aj tak. Veď ja som sa ani neozvala mojej Kristen. Ani mojim rodičom, či hocikomu inému. Proste na to nemám odvahu. Svoju Kristy som tam nechala samu, aj keď má Harryho, ale proste je tam bezo mňa. Spomínam si, ako sme si vraveli, že keď budeme čakať dieťa, hociktorá z nás, tak budeme jedna pri druhej a čo som urobila ja? Zbabelo som ju nechala a utiekla preč. Lenže viem, že by som to aj tak nezvládla, nie v jeho blízkosti. Proste by som sa zrútila ešte viac.

"Prepáč, ale vieš, že nemám rada to tvoje plakanie. Potom si zase ako bez ducha a nerozprávaš sa s nikým." jemne ma pohladila po ramene a ja som si len povzdychla. Viem, že má pravdu a to úplnú. Lenže nedá sa to potlačiť, Tak veľmi by som chcela, lenže sa to nedá. Až príliš to bolí a to je na tom to najhoršie.

"Tak veľmi by som chcela počuť jeho hlas." zašepkala som bez rozmýšľania a oprela sa o jej rameno. Slzy sa mi len tak hrnuli z očí a ja som nevedela ako ich mám zastaviť. Nešlo to!

"Tak prečo mu nezavoláš? Včera som pozerala telku a dávali tam niečo o ich skupine. Mala by si to asi vedieť." po jej slovách som sa od nej odtiahla a pozrela som sa na ňu tak trochu zaskočene, a tiež vystrašene.

*END OF FLASHBACK*

Ani som si nevšimla, že mi slzy stekajú po tvári, až kým som na svojom líci nepočítala Niallove prsty, ako mi samotné slzy nimi zotiera. Pozrela som sa na neho a videla jeho ustarostený výraz v tvári.

"Zlatko, si v poriadku?" spýtal sa ma ustarostene. Len som prikývla, no nebola som si istá, či som naozaj v poriadku. Do kelu, ako mu mám povedať, že..

"Naozaj si v poriadku?" Niallova otázka mi ani nedovolila vysloviť tú myšlienku.

"Som v poriadku. A to čo som ti chcela povedať.. Len som ti chcela povedať, že som sa naozaj len náhodou stretla v Taliansku s Jakeom. Nič medzi nami nebolo, len ma pozval na kávu, aj keď ty dobre vieš, že ja kávu nepijem často, no proste som to prijala, lebo som už nemohla zniesť tvoju neprítomnosť a on sa tam zvalil ako taký anjel. Všetko som mu povedala a aj sme si vyriešili naše problémy. Naozaj som s ním nič viac nemala a preto vedel všetko. Ja proste som proste nemohla zniesť to, že si v nemocnici..." hysterčila som a rozhadzovala som rukami, až kým som nebola zastavená tým, že ma Niallove ruky chytili za tie moje a tým zastavili moje pohyby. Všetko som na neho vychrlila bleskovou rýchlosťou a s ťažkosťou v hlase.

"Láska, upokoj sa. Ja to chápem, len sa upokoj. Prosím!" upokojoval ma. Náhle som bola v jeho objatí a jeho ruka ma hladila po vlasoch. Nedokážem mu to povedať, aspoň nie teraz.

"Prepáč, len som si spomenula, aké ťažké to bez teba vtedy bolo." vzlykla som a ešte viac som sa k nemu pritúlila. Nahol sa ku mne a spojil naše pery.