Dream Girls II.

I have lost her

Z pohľadu Nialla:

Načiahol som sa po jej prádlo, ktoré plávalo na hladine okolo nás, a keď som ho chytil, tak som jej opatrne navliekol cez obe nohy a natiahol jej ich až k bokom, po ktorých som ju hneď pohladkal. Nehľadel som jej do tváre, ale s určitosťou viem, že sa rozpačito usmieva. Ja som sa už stihol obliecť, ale ešte som s ňou odtiaľto odísť nechcel. Chcel som si s ňou užiť úžasnú chvíľu, aj keď už tento večer nič pokaziť nemôže. Po tomto určite nie. Tie slová z jej úst zneli nádherne a toľko som po nich túžiť, že po ich vyslovení z jej dokonalých pier som mal chuť zvlázniť sa od toľkého šťastia, ktoré som vo svojom vnútri pociťoval.

Z pohľadu Kristen:

Od rozhovoru s Rossalin som sedela na posteli a premýšľala o tom, čo sa stalo. Stále tomu nejakým spôsobom nemôžem uveriť. Prečo mi to vlastne Harry spravil? Bolo dobré ho poslať preč? Lámem si nad tým hlavu už niekoľko dní a stále to nedokážem vstrebať. Do kelu aj s ním! Myslela som si, že ja a Harry máme dokonalý vzťah. Po tom, čo sa stalo Rossalin, som už nedúfala, že bude v poriadku, ale znela tak veselo a pokojne, že som sa na malú chvíľu aj usmiala. Celý ten čas som rozmýšľala, prečo sa jej dejú také hrozné veci. Vždy bola ten najúžasnejší človek v mojom živote. Mám ju najradšej na svete. Radšej ako svojich rodičov, ktorí ku mne neboli vždy najlepší a najchápavejší. Môj život sa zdal byť perfektlý. Som z dobrej rodiny, mám milujúcich rodičov, som vzdelaná a nikdy som s nikým nemala problém alebo konflikt. Ale je to iba pretvárka. Nieže by boli moji rodičia zlí, to nie. Ale spomínam si, že keď som mala štrnásť, tak som utiekla z domu. Utiekla som do lesa, ktorý sa nachádzal niekoľko metrov on našej školy, a strávila tam dva dni, ktoré som strávila sedením pri veľkom strome obkolesenom  množstvom stomov, zelene a niekoľkými lúčmi slnka. Bolo mi hrozne, pretože doma som mala prakticky peklo s rodičmi. Nikdy ma nechápali, nevedeli pochopiť, že ich potrebujem. Vždy všetko bolo proti mne. Vekom sa to síce všetko urovnalo, no vo vnútri som ostala stále tým čudným dievčatkom, ktoré trpelo osamote. Jediný mojim útočiskom bola moja Rossalin. Vždy mi bola oporou.

*FLASHBACK*

Sedela som sa zemi s kolenami pri tele, objímajúc ich svojimi rukami, pričom sa mi do nich vpíjali slzy z mojich očí. Stekali mi dole tvárou, dlhé ako vodopády. Bola som neschopná ich zastaviť, nevedela som ako, nevedela som prestať plakať. Ignorovala som fakt, že som v lese sama, bez nikoho. Len ja a pustý les plný všeličoho. Obloha už bola pokrytá hviezdami a osvetlená len svitom mesiaca. Možno by som sa bála, keby mi nebolo tak otrasne, ale je mi všetko jedno. Nediné na čo teraz myslím, je to, že už to nezvládam a najradšej by som utiekla niekde ďaleko od všetkých. Nemohla som tu však nechať svoju kvetinku, ktorá je mojim svetielkom, vedúcim ma z tmy. Keby sa tak všetko aspoň trochu zlepšilo. Keby som sa necítila vždy taká nechcená, nepotrebná. Ako keby ma nikto nikdy nemal rád, aj keď viem, že je to inak. Moji rodičia ma majú radi, síce svojim spôsobom, ale majú. Potom je tu Rosse  Isabelle, ktorá ma má naozaj rada, pretože mi to aj patrične dokazuje tým, že je tu pre mňa vždy, keď ju potrebujem.

"Tak tu si." zodvihla som hlavu kvôli zadychčanému hlasu, ktorý som počula. Do mojich uslzených očí sa dostalo svetlo z baterky, ktorú držala v ruke drobná postava, prichádzajúca ku mne. Popotiahla som nosom, hlavu oprela o svoje kolená, pričom som ju naklonila na stranu, a nechala ďalej stekať slzy po mojej tvári.

"Sarah Kristy, teta Gabriella ťa hľadá celý deň. Všetci sme sa o teba strašne báli, čo to zase stváraš?" pocítila som jej ruku na mojom ramene, pričom sa mi do uší dostával jej vyčítavý hlas zmiešaný so strachom.

"Zase sme sa pohádali. Rosse, už nevládzem. Chcem odísť, chcem, aby sme išli niekam ďaleko. Preč od všetkých a všetkého. Chcem aspoň jeden deň bez toho, aby som sa necítila takto. Nechcem sa už cítiť tak ostrasne." vzlykala som pomedzi každé druhé slovo. Rosse Isabelle ma tuho objala a začala sa so mnou kolísať do strán. Bolo to príjemné.