Dream Girls II.

I'm scared

Mlčky som hľadel na list v mojich rukách, neviem ako dlho. Cítil som, ako mi slzy zapĺňajú moje oči, z ktorých pomaly padali dole mojou tvárou, sánke, krku, až sa strácajú pod látkou môjho trička. Bola tehotná! Čakala naše dieťa a prišla oň. Prišla o naše bábätko, po ktorom som tak túžil. Pamätám si, keď bola po príchode z Mullingaru chorá. Stále mala nevoľnosti a premáhala ju ospalosť. A potom sme po návšteve lekára zistili, že naše predpoklady a tušenie o možnom tehotenstve neboli pravdivé. Chcete vedieť, ako sa teraz cítim? Búria sa vo mne pocity. Búri sa vo mne zlosť, nenávisť, hnev, zúrivosť, bolesť. Zlosť voči mne samému, pretože som jediným vinníkom, ale aj zlosť voči Rossalin, lebo to predo mnou chcela tajiť. Nenávisť kvôli mne samému, pre moju zbabelosť hľadať ju. Nehľadal som ju zo strachu odmietnutia. Keby som ju hľadal, a našiel ju, teraz by sme boli šťastní s našim bábätkom. Nič zlé by sa jej nestalo, nepretrpela by si toľko bolesti a nemuseli by sme riešiť strach, ktorý zo mňa Rossalin má. Samozrejme, to by sa stalo, keby mi Rosse odpustila.

Prudkým postavením sa som upustil papier z ruky, ruky zovrel v päste a celou silou udrel do steny, po ktorej som sa zošúchal dole. Rukami mi prešla ukrutná bolesť, ktorú som ignoroval a frustrovane som sa potiahol za vlasy. Nevedel som zastaviť slzy, nevedel som ukojiť tú skurvenú bolesť, ktorá mi kolovala v celom mojom vnútri. Čo ešte tá prekliata noc spôsobila?! Všetko sa od tej noci kazí, a jediné čo robíme je, že obaja trpíme a ničí nás všetko, čo sa nám stane. Myslel som si, že odteraz bude všetko v poriadku. Že to bude odteraz pomaly prechádzať zase do nášho perfektného vzťahu, v ktorom vládla iba láska, neha a šťastie. Lenže všetko za kazí, a mňa to ničí. Čo to hovorím? Nemal by som sa tu ľutovať a radšej by som mal ísť hľadať Rosse. Stále sa nevrátila a už sa vonku zatmelo. V tejto chvíli ma premohla panika, strach o Rosse, pretože už mala byť dávno v hoteli. Už sa dávno mala vrátiť. Rukou som sa zaprel o zem s účelom postaviť sa, ale zastavil som sa, keď som počul, ako sa otvorili dvere.

Z pohľadu Rossalin:

Ráno som napísala ten list, počas toho, keď bol Niall v sprche. Dosť som sa bála, ale nechcem pred ním nič tajiť. Chcem začal od samého začiatku, a toto je prvý krok k tomu. Vďakabohu, stihla som to pred tým, než sa vrátil z kúpeľne a bola som rada, keď hneď išiel preč z izby.

Celý deň som myslela na to, či si ho už prečítal a bála som sa, že príde za mnou a začne na mňa kričať, povie mi, že som ten najhorší človek na svete, no najviac som sa bála, že mi povie tú vetu. Bála som sa jej, tá veta mi spôsobila môj stav v akom sa nachádzam. Nemohla som sa plne sústrediť na prácu a skoro som podala malému dievčatku zlý liek. Musela som si dať pauzu, ktorú mi Tayl priam prikázal, aby som sa upokojila. Vypytoval sa ma rôzne otázky, že čo sa deje, ale nedostal zo mňa ani jedno slovo. Nechcela som sa s nikým o tomto baviť. Keby som mohla, tak sa rozutekám niekam ďaleko, aby som nemusela Niallovi pozerať do očí. Bojím sa možného opustenia a ani nechcem myslieť na to, ako by som to niesla. Ale musím sa vrátiť do hotela a postaviť sa strachu, ktorý práve pociťujem.

Vystúpila som z výťahu, zhlboka sa nadýchla a vykročila k apartmánu. Kráčala som najpomalšie ako som vedela, chcela som, aby som tam bola čo najneskôr. Natiahla som ruku ku kľučke a potiahla smerom nadol, čím som otvorila dvere. S trasľavým telom som vstúpila dnu a zatvorila za sebou dvere. Porozhliadla som sa po miestnosti, ale Nialla som nikde nezbadala. Lenže dvere boli otvorené, a to  znamená, že je už tu. Zadrhával sa mi dych, slzy sa mi dreli do očí a celá som sa triasla. Taká bola aj moja chôdza do spálne, trasľavá a pomalá. Chytila som sa zárubne jednou rukou a ostala stáť pred dverami. Jeho oči sa stretli s mojim pohľadom, ako sedel na zemi. Oči podliaté krvou značili o tom, že si ten nešťastný list prečítal. So slzami stekajúcimi po mojej tvári som naprázdno prehltla a hľadela mu rovno do očí. Jedna moja ruka stále držala zárubňu dverí, zatiaľ čo moja druhá ruka visela pozdĺž môjho tela. Hodnú chvíľu na mňa mlčky hľadel, slzy mu padali dole tvárou, no potom sa postavil a vykročil mojim smerom. Celá som sa zachvela z návalu zimomriaviek, ktoré sa mi prehnali celým mojim telom. Srdce sa mi zastavilo aj s mojim dychom, a keď sa úplne ku mne priblížil, privrela som k sebe viečka a ústa spojila v tenkú linku a trochu sa prikrčila, čakajúc na jeho výčitky.

Ale namiesto jeho hlasitého hlasu bolo ticho. Svoje oči som však neotvorila, stále som sa bála. Aj cez moje zatvorené oči mi z nich stekali slzy. Bála som sa čo i len nedýchnuť. Len tak som tam stála, vedomá si, že stojí hneď pri mne. Cítila som jeho postavu, ako stojí v mojej blízkosti.

Zrazu som sa ocitla v jeho objatí. Silnom a pevnom objatí. Pritlačil si ma na svoju hruď, paže obmotal okolo môjho tela a svoju hlavu zaboril do ohybu môjho krku, pričom si dýchal svojim horkým dychom na moju holú pokožku. Ostala som šokovaná z jeho činu, úplne som stuhla z toho, že ma objal a nezačal po mne kričať, ako som si to po celý deň myslela. Po chvíli som však svoj telo uvoľnila a rukami objala jeho trup, vydychujúc všetok vzduch z mojich pľúc.