Dream Girls II.

Patients

Poupravila som si sukňu a plášť, zhlboka som sa nadých a ruku natiala ku kľučke dverí, za ktorými sa mali nachádzať moji pacienti. Bola som trochu nervózna a taktiež hladná- keď sm hladná, som trochu nepríjemná. Začínala ma bolieť hlava a každu chvíľu som cítila, ako sa mi potia ruky.

Nasadila som milý úsmev a poslednýkrát sa pokúsila nadýchnuť pred tým,  než som potiahla kľučku nadol a otvorila dvere. S ďalším nádychom som vošla dnu, keď som zbadala päť detí vo vyššom veku.

"Ahojte. Ja som vašá nová terapeutla, ak so tam môžem nazvať." pozdravila som sa im, sadúc si do pohodlného kresla. Všetci zborovo pozdravili s úsmevmi, čomu som sa potešila. 

"Nie ste mladá na psychologičku?" spýtalo sa ma dievča s hnedými očami, na ktorých mala čierne okuliare. Zasmiala som sa nad jej otázkou, no asi by som sa pri pohľade na seba spýtala to isté.

"No, vieš niekedy, keď si trochu viac nadanejšia, tak dokážeš divi." odpovedala som jej s menším úskrnom na perách a trochu mykla ramenami.

"Takže ste niečo ako génius?" spýtal sa teraz chlapec, ktorý mal vyčesané vlasy dohora a modré oči. Pripomínal mi Nialla.

"To zas nie. Len som trochu rýchlejšie všetko učila." chalan len prikývol a ja som si položila všetky papiere, čo som mala v rukách, na moje kolená.

"Ehm, teraz by sme asi mohli začať." povedala som trochu nervózne, pričom som si prstami poklepala o papiere. Rossalin, pokoj! Usmiala som sa a  nadýchla pred tým, ako som znova prehovorila."Dnes to bude iba o tom, že sa navzájom predstavíme jeden druhému, dobre. Začneme od teba." povedala som s úsmevom, snažiac sa nevyzerať nervózne, a ukázala na chalana s dlhšími vlasami a nádhernými tmavými očami. Trochu mi pripomínal Zayna teraz. Mal na sebe biele tričko a sivé úzke džínsy. Vyzeral milo, no mal v očiach to, čo všetky tieto deti. Vastne to už bola mládeš, až na jedného chalana, ktorý vyzeral asi tak na dvanásť."Budem rada, ak sa mi dnes otvoríte aj s tým, prečo ste tu." dodala som.

"Ja sa volám Josh, mám 15 a som z New Castlu. S mamou sme sa presťahovali do Londýna, keď otca zavreli do väzenia. Mám problémy s tým, keď sa niekto priblíži k mojej mame, proste sa prestávam ovládať a som trochu viac agresívny. V škole sa so mnou moc deciek nebaví a stále si o mne hovoria kraviny, že som čudný a urážajú ma. Nie je to tak, ťe by mi na ich názoroch záležalo, ale.." Josh si povzdychol a odvrátil zrak odo mňa, kde sa doteraz pozeral. Cítila som, ako sa mi zvierajú orgány z predstavy, ako niekto bije moju mamu. Ešte horšia predstava bola, že by to bol môj otec. Nepríjemne som sa ošila.

"Je to nepríjemné." doplnila som. Josh zovdihol hlavu a pozrel sa mi do očí, slabo prikyvujúc.

"Cítim sa, ako keby som bol úplne sám a nemal nikoho." prehrabol si svoje vlasy.

"Ďakujem, že si sa takto otvoril." usmiala som sa na neho. Zatiaľ mi to ide, aspoň si myslím.

Ďalej to pokračovalo veľmi jednoducho. Sami začali rozprávať a ja som s údivom a emóciami počúvala.

"Volám sa Victoria, ale mám radšej, keď ma volajú Viki alebo Tori. Onedlho budem mať 16 a som zo severej časti Anglicka, z Bradfordu. Bývam s babkou, pretože mi obaja rodičia zomreli, keď som mala desať. Asi pred rokom som začala zvracať a chcel sa mi zvracať vždy, keď som vložila do úst nejaké jedlo. Potom sa to stalo zvykom a nemohla som to zastaviť. Moja babka je zo mňa smutná, kvôli tomu ma poslala na liečenie do nemocnice, ale tam ma takpovediac týrala vrchná sestrička. Asi trikrát som dostala terapiu elektrickými šokmi, a keď to zistila babka, zobrala ma odtiaľ." Tori mala krásne šedomodré oči a nádherné dlhé vlasy. Jej tvár bola krásna a pôsobila roztomilo a nevinne. V jej očiach som však videla  tú bolesť. Nepochopím, ako môžu existovať ľudia, ktorí dokážu ublížiť nevinnému dieťaťu. Toto je jediná vec, ktorú na tom, že patrím do lekárnictva, nemám rada. Veď sme tu pre to, aby sme pomáhali a nie ubližovali.

"Ja sa volám Sophia a som z Londýna. Už tri roky sa režem. Podľa mňa to so mnou nie je až také zlé, ale moji rodičia to už so mnou nezvládajú. Prvákrát som sa rezala, keď som sa pred všetkými strápnila na školskom predstavení, kde som mala tancovať sólo, ale spadla som pred celou školou a všetci sa mi smiali. Pomáha mi to zabúdať na ten pocit, že som nula." povedala Sophia, ktorej čokoládové oči som mohla vidieť aj cez okuliare, ktoré mala na očiach.  Cítila som, ako mi vlhnú oči. Spomenula som sa na seba.

Po Sophii slovo prevzal Nathan, desať ročný chlapec, ktorý mal problém s dvojitou osobnosťou. Pamätám si, keď sme sa o tom učili. Ak človek trpí týmto, ani nevie, čo koná a skoro vo všetkých prípadoch sa pacienta s týmzo syndrómom nepodarilo vyliečiť.

Ďalej som tu mala pacienku, ktorá ma naozaj zasiahla. Sarah bolo sedemnásť ročné dievča, ktoré prišlo o ruku pri požiari. Mala svoje prvé rande a hneď prišla o svojho priateľa. Jej príbeh rozprávala s toľkým smútkom v jej očiach, že som mala pocit, ako keby som sa mala každú chvíľu rozplakať. 

Chlapec, ktorý sa ozval na začiatku, keď som prišla, je Cory. Keď hovoril o tom, ako videl vraždu vlastej mami, nedokázala som viac zadržať slzy, no rýchlo som ich nenápadne zotrela.

"Myslím, že som svoj prvý deň zvládla celkom dobre, nemyslíte." vystrela som sa na kresle, v ktorom som som sedela. Josh sa ihneď ozval, že som to zvlála bravúrne a pritom na mňa žmurkol. 

"Slečna Rossalin, prečo máte obviazané zápästia?" úplne som stuhla, keď sa ozvala Tori s otázkou, ktorá ma zarazila. Ihneď som si objala dlaňou zápästia a sklonila hlavu k môjmu lonu.

"Myslím, že by sme už mohli pomaly končiť. Dnes sme toho aj tak zvládli veľa." vyhŕkla som po chvíli, pričom som sa postavila s papiermi v mojich rukách, ktoré som si pritlačila na svoju hruď. Chabýn "dovidenia" som sa vybrala k dverám a so hlavu sklonenou k zemi som  kráčala chodbou, až kým soom sa neocitla pred dverami mojej kancelárie. Trasúcimi rukami som strčila kľúče do kľučky a pootočila som s ním. Keď som otvorila dvere, rýchlo som ich sa zebou zatvorila, zošúchajúc sa po nich dole. Z plášťa som si vybrala mobil, odomkla ho a vytočila osobu, ktorú som terazne skutoče potrebovala.