Dream Girls II.

Nothing serious

S roztrasenými rukami som si položila mobil k uchu a čakala, kým mi to zdvihne. Ozvalo sa prvé zvonenie, zatiaľ čo som sa ja snažila dýchať. Už zase, zase som sa nemohla nadýchnuť. Presne toto sa mi stalo včera večer v kuchyni. Nemohla som sa nadýchnuť. Ako keby mi v tom niečo bránilo, bolo to hrozné. Nikdy predtým sa mi to nestalo, je to ako panický záchvat, keď ste pohltený panikou a neviete sa z toho záchvatu dostať. Cítite, ako sa vám zvierajú orgány, dochádza vám kyslík a vy máte pocit, že už odchádzate. 

Stále to zvonilo a zvonilo. Nechce som to však zložiť, potrebovala som sa niekomu povedať, potrebovala som sa upokojiť. Hľadela som do neznáma, slzy mi stekali po tvári jedna a druhou, celá som sa stiasla a bála som sa zdvihnúť zo zeme, kde som stále sedela. Ak niekto príde, určite sa nezodvihnem - nemám silu sa ani pohnúť. Pomaly som už púšťala mobil z ruky, no zastavil ma hlas.

"Zlatko?" Niallov hlas sa mi dostal do uší, pričom som sa rázom nadýchla. Ako keby sa v ten moment znova rozbúchalo moje srdce, no aj tak som neprestala plakať.

"Niall." hlesla som skoro nečujne, pričom sa mi hlas triasol ako aj moje ruky, v ktorým som zvierala čierny mobil. nenechala som ho hovoriť a hneď som sa znovu ozvala."Len som chcela počuť tvoj hlas." povedala som, keď sa mi konečne ako-tak podarilo znormalizovať môj dych a plač.

"Fakt?" povedal Niall, pričom som zreteľne mohla počuť v jeho hlase, ako mi to neverí. Voľnú ruku som si položila k hrudi a pokúsila sa zhlboka nadýchnuť, čo sa mi, našťastie, podarilo. 

"Naozaj. Už to mám za sebou, len ma proste dostalo, keď sa ma spýtali, prečo mám obviazané ruky." povedala som nakoniec niečo úplne iné, čo som mala v pláne. No, ako poznám Nialla, aj tak by to zo mňa vytiahol. Na druhej strane som počula ťažký povzdych a po ňom nastalo ticho, ktoré som sa bála prerušiť.

"A.. A si v poriadku?" po chvíli prehovoril, pričom som počula jeho rýchly dych. Z jeho tónu hlasu som počula iba strach a znepokojenie, no mala som pocit, že sa ešte viac rozplačem, pretože to povedal, ako keby ho niečo bodlo.

"Ja ani neviem. Sedím na zemi a plačem." povedala som vedomá si toho, že bude lepšie, ak mu nebudem klamať.

"Idem za tebou." povedal hneď.

"Nie, nie. Už som v pohode. Uvidíme sa doma, dobre." okamžite som sa ho pokúšala zastaviť. 

"Ale sľúb, že budeš v pohode. A nesmieš plakať." povzdychol si. Jeho starostlivá stránka mi vyčarila úsmev na perách. Presne na toto sú spriaznené duše - aby nám uľahčovali ťažké chvíle v živote.

"Sľubujem." vydýchla som, zotierajúc si uslzené oči chrbtom ruky."Asi by som sa mala postaviť zo zeme." povedala som s menším smiechom, pričom som sa neprestávala usmievať.

"To by si mala, a pekne si mi osladila deň." povedal sarkasticky, načo som sa hneď prestala usmievať a povzdychla si.

"Strašne som potrebovala počuť tvoj hlas. Prepáč." zašepkala som so smutným hlasom. Toto je vec, ktorú nenávidím - robím ho smutným.

"Ani si nevieš predstaviť, ako sa teraz cítim. Naozaj budeš v poriadku?" spýtal sa ma zase, uisťujúc sa.

"Naozaj, budem v poriadku." uistila som ho a čiastočne aj seba."Porozprávame sa, keď dôjdem domov. Ešte mám službu s Chrisom a o piatej končím." dodala som.

"Dobre. Pôjdem po teba." povedal.

"Ale ja som autom." podotkla som.

"Ja viem. Práve idem ku Kristen taxíkom a potom pôjdem do nemocnice. Mohli by sme zájsť na večeru." navrhol.