Dream Girls II.

ღ It was so real ღ

Z pohľadu Rossalin

Všade vidím tmu. Tmu a nič iné. Cítim sa ako keby ma zrazil vlak. Celé telo mám v ukrutnej bolesti a najviac to bolí v hrudi. Moje vnútro doslova horí. Sedím na niečom studenom, no nerobí mi to problém.

Čo sa to deje?

Kde som to?

Prečo je tu taká tma?

Prečo ma tak všetko bolí?

Je tu niekto?

Žijem ?

Som mrtvá?

Veľké množstvo otázok, ale ani jedna nie je zodpovedaná. Ani na jednu nepoznám otázku a mám z toho strach. Bojím sa tmy a samoty. Nechcem tu byť, nechcem byť sama! Musí tu byť svetlo, plamienok, hocičo. Postavím sa a rozutekám sa do neznáma. Nič tu nie je a ja nič nevidím. Bojím sa, že spadnem, ale musím nájsť cesty z tohto miesta. Vlhnú mi oči a o chvíľu mi niečo steká po líci. Ako sa dostanem preč? Stále bežím, ale už cítim slabosť v mojich nohách. Prestala som bežať a chabými krokmi som kráčala. Moje telo ma zradilo a ja som padla na kolená.

Moje viečka sa od seba odlepili a ja som otvorila oči, no hneď som ich zase zavrela. Zase som otvárala oči, ale tentokrát pomaly. Párkrát som nimi zaklipkala, aby sa prispôsobili svetlu v miestnosti a potom ich otvorila. Mala som ich vlhké a pri poslednom zaklipkaní sa mi po líci skotúľala slza. Obzrela som sa okolo seba. Ležala som a miestnosť bola celá v bielej farbe s bledo-modrým prúžkom, ktorý sa tiahol celou izbou. Pred postelou, na ktorej som ležala, bola stolička a na nej sedela moja mama. Moja mama? Čo tu robí?

"Isabella, čo mi to robíš?" povedala moja mama jej zvonilým hlasom a stisla mi ruku, ktorú mi asi celý čas držala. Zrazu som si na všetko spomenula. Na hádku s Niallom. Na jeho krik, hnev, zničený výraz a jeho slová.Tie slová, ktoré tak bolia. Môj plač a objatia od Zayna. Liamov krik a ďalej to mám zahmlené. Zase sa ni spustili slzy z očí a stekali po mojej tvári.

"Mami, objím ma." zašepkala som trasúcim hlasom. Mama sa na mňa pozrela súcitným pohľadom a s povzdychom sa postavila. Posadila sa na posteľ a objala ma.Trochu sa mi so mnou zatočila hlava, keď som sa posadila, aby som ju mohla objať, ale odignorovala som to a hlavu si oprela o jej rameno. Nežne ma začala hladiť po vlasoch a snažila sa, aby sa moje hlasité vzlyky upokojili, ale márne. Moja bolesť ma ovládala a

hrudník sa mi dvíhal rýchlejšie a rýchlejšie, keďže som vdychovala a vydychovala len ústami v častejšich intervaloch. Môj stisk okolo maminho tela zostilnej a mama na upokojovala slovami, aby som sa upokojila. Nepomáha to aj keby som chcela, nejde to. Až priveľmi to bolí.

"Zlatko, prosím ťa neplač." zaprosila zase moja mama, keď sme sa od seba odtiahli. Hladila na po ruke tak, ako to vždy robila. Vždy tu pre mňa bola. Až teraz som si všimla, že Kristen a Harry sedia na gauči a spia. Lenže Kristen sa hneď zobudila. Jej oči sa stretli s tými mojimi, no ja som hneď sklonila hlavu.

"Rosse, si v poriadku?" ozval sa chrapľavý hlas Harryho. Zdvihla som hlavu a pozrela som sa na neho. Harry objímal Kristen okolo ramien a tá sa na mňa pozerala so slzami v očiach. Zmohla som sa  len ma nesmelé prikývnutie.

"Ak teraz plánuješ zdrhnúť, garantujem ti, že už som babke volala a ona ťa k sebe nepustí. Sama nikde nepôjdeš a aj keby, zabiem ťa." varovne mi povedala Kristen s dosť vážnym výrazom.

"Nikam nejdem, len to zase bolí." slzy sa zase spustili a ja som privrela oči. Začula som buchnutie dverami a tak som zdvihla hlavu. Harry už v izbe nebol.