Dream Girls II.

ღ Buďme zase spolu ღ

"Čo je to?" chytil som jej ruku a vyhrnul jej rukáv. Naozaj na nej mala obväz. Spýtavo som sa na ňu pozrel, ale stále len mlčala a pozerala sa na mňa tými jej čokoládovými očami.

"Rossalin, čo je to?" spýtal som sa jej naliehavejšie, ale stále len mlčala.

"Nechaj to tak. Nie je to tvoja vec." zasyčala na mňa a svoju ruku si stiahla k telu, lenže ja som jej ju zase chytil, no tentokrát aj s jej druhou rukou a , do kelu, mala obviazanú aj druhú ruku. So strachom a obavami som sa jej pozrel do očí, keď sa jej oči pozerali do zeme. Všetko do seba začalo zapadať. Bola v nemocnici, Harryma ma k nej nechcel pustiť a teraz mlčí. Ak je pravda to, čo si myslím, nechcem tomu veriť.

"Nie, to si neurobila! Nie! Ako si mohla? Rossalin, ty si si ublížila?!" postavil som sa a nervózne, priam naštvane som sa začal prechádzať. Moje prsty sa zese zamotali do mojich vlasov a prehrabávali sa v nich od zúfalstva a z pocitu viny, že za toto všetko som zodpovedný ja.

"Už nevládzem, musela som. Musíš ma pochopiť. Vieš, aké to je, keď ti milovaný človek povie, že ťa nenávidí a neverí v tvoje city k nemu? Trápila som všetkých a ja už proste nevládzem ďalej znášať tú bolesť." povedala šeptom, pričom klesla na kolená tak, ako ja pred malou chvíľkou. Pozrel som sa na jej uslzenú tvár a neveriacky som pokrútil hlavou. Zhlboka som sa nadýchol a kľakol si k nej na zem. Vzral som jej obe ruky do svojich a sklonil sa k nim, aby som jej na ne venoval nežný bozk.

"Bolo to kvôli nášmu stretnutiu v klube, však?" opýtal som sa jej priškereným hlasom, spôsobeným tým, že som toľko plakal. Plačem len kvôli jej bolesti, ktorú som spôsobil ja. Len a len ja.

"Strašne si mi chýbal. Po tom bozku som si myslela, že budeme zase spolu a že si priznáš svoju chybu, no ty si len..."

"Sebecky naznačil, že je to tvoja chyba, pričom za všetko môžem ja. Tak skurvene ma to mrzí, Rosse." prerušil som a konečne odtrhol zrak od jej obviazaným rúk a pozrel sa do jej uplakaných očí.

"Podľa mňa sme zlyhali obaja, preto by sme si mali dať....Pauzu." polohlasne povedala a ja som sa na ňu nechápavo pozrel.

"Pauza? Rossalin, práve sme sa chceli udobriť a ty chceš pauzu? To máme byť zase osamelí, bez jeden druhého?" neveriacky som sa jej opýtal a prosebne som sa na ňu díval, aby to nerobila. Moja nádej zmizla, keď nesmelo prikývla.

"Musím si prečistiť myšlienky a celkovo sa vysporiadať so všetkým, čo sa stalo. Pochop ma. Naozaj to chcem a bude to pre oboch najrozumnejšie. Obaja to potrebujeme." pohladila ma jej hebkou ručičkou po tvári a mne sa celým telom prehnala elektrina v sprievode zimomriaviek.

"Ale ja potrebujem teba." hesol som a pobozkal jej dlaň, ktorá stále bola na mojej tvári.

"Ja viem, len ma pochop. Nemôžem sa k tebe teraz vrátiť, aj keď je to to, po čom teraz najviac túžim. Ale potrebujem priestor a byť trochu sama s mojimi myšlienkami." smutne sa na mňa pozrela a svojim pohľadom si priala, aby som súhlasil. Nakoniec som si povzdychol.

"Dobre. A na ako dlho? Dúfam, že to rok nebude, inak s tým nebudem nesúhlasiť." šermobval som jej ukazovákom prej jej tváričkou a ona sa zachichotala. Ten zvuk mi naozaj chýbal.

"Nebude to dlho, neviem presne, ale keď sa vrátim, budeme spolu. Dúfam." odpovedala s menším úsmevom na tvári. Naklonila sa k mojej tvári a jemne obtrela svoje pery o moje líce.

"Nechcem to, ale dobre." povzdychol som si a potom mi niečo napadlo.

"Ale mám jednu podmienku." povedal som a ona sa odo mňa odtiahla.

"Akú?" zamračene a zároveň nechápavo sa ma spýtala. Chytil som ju za ruku a hlboko sa jej zapozeral do očí.

"Dnešný večer buďme zase pár. Len dnes a potom bude po tvojom." zašepkal som jej blízko jej plných, hebkých a tak lákavých pier, ktoré mi skurvensky chýbali.