Vykrvácané city

Návšteva (EKATERINA DINA)

Stál vo dverách a v očiach som zahliadla pochybnosť. Nechcel tu byť, to by som dokázala rozoznať aj so zaviazanými očami. Ruky mal strčené v zadných vreckách a pravou nohou si klopkal po podlahe na terase nášho domu. Mal na sebe čerstvo vypratú čiernu košeľu, no aj tak som vedela, že pil.

„Smrdíš." privítala som ho a pustila dnu. Nereagoval, ale videla som, ako sa nebadane zhrbil. Akoby sa hanbil. Hanbil sa ? Srdce mi poskočilo, ale navonok som ostala chladná. Nie je to ten, ktorého som mala rada. Ranian, ktorého som spoznala ako mladé nevinné dievča, už neexistoval. Neexistoval, odkedy sa zo mňa stala jedna z Krasowskich. A už neexistovala ani tá nevinná Dina, ktorá žila šťastným a jednoduchým životom úplne obyčajného dievčaťa z francúzskeho predmestia. Ah, Francúzsko. Ako rada by som sa tam opäť vrátila. Ibaže spomienky sú ešte čerstvé a ja nemám odvahu. A predsa už prešlo toľko rokov... Chcela by som znova okúsiť byť človekom, dala by som všetko za pár hodín strávených obyčajným nudným životom. Vrie vo mne zatrpknutosť, keď viem, že je to nemožné. Mnohokrát som sa už pokúsila zabiť a mnohokrát mi v tom Vitya zabránil. Nedovolil mi skončiť utrpenie, ktoré som prežívala. Len kvôli nemu. Kvôli Ranianovi, ktorý si myslel, že ma zachráni, že mi pomôže. Zbabelec. Nikdy viac sa neukázal. Odkedy som sa dostala do rodiny Krasowskich, akoby sa prepadol pod čiernu zem. Hnevala som sa naňho, ale bála som sa a potrebovala som ho. Možno ak by ma neopustil, dokázala by som sa s tým vysporiadať lepšie a dnes by som voči nemu nevidela nenávisť. No napriek tomu, že som ho celé tie roky v myšlienkach vraždila tými najbrutálnejšími spôsobmi, keď sa tu sčista-jasna objavil, v mojom tele sa prebudilo niečo, čo už som dlhé roky necítila. Neha.

„Je tu tvoj otec ?" opýtal sa a zastal na chodbe, kým ja som ho čakala v obývačke. Nadvihla som obočie, zaváhal, no potom vstúpil za mnou. Nerozumela som jeho správaniu. Akoby to ani nebol krvilačný arogantný Ranian, ale málo sebaistý človek.

„Tak ho nevolám." oboznámila som ho nevrlo.

„A ako ho voláš ?" odvážil sa, no jeho nevhodnú otázku som ignorovala.

„Je tu teda Vitya Leonel Iľja ?" spýtal sa a prevrátil očami. Znova som v ňom spoznala Raniana, ktorého som znenávidela. Raniana, o ktorom mi vravel on sám, ibaže predo mnou ho počas spoločných chvíľ v mojej rodnej krajine schovával.

„Nie je tu nikto," prekvapila som ho úprimnou odpoveďou, ktorej riziko som si vzápätí uvedomila, „alebo možno je to chyták."

„Obaja vieme, že nie je." prekukol ma. Štvalo ma, že aj po toľkých rokoch vie vo mne tak dobre čítať. A pritom som mala kamenný výraz, len aby nevidel, aká som v jeho spoločnosti rozorvaná a koľké pocity sa vo mne bijú a chcú vyjsť na povrch. Uhladila som si svoje bavlnené olivovozelené šaty a sadla si do kresla pri kozube. Pokojne som tam sedela a pozerala sa naňho, ako sa snaží skryť to, čo som veľmi dobre poznala. Zraniteľnosť a neistotu. Nevedel, čo má odo mňa očakávať a toho sa bál. Ibaže ja som vedela, že ak by som mu chcela ublížiť, fyzicky to nepôjde.

„Prečo si teda prišiel ? Nebolo snáď všetko jasne povedané na stretnutí ?" zaujímala som sa. Popravde, chcela som mať túto návštevu čo najskôr za sebou.

„Máme nové správy. O Davíne." upresnil, no keď videl nezáujem z mojej strany, snažil sa to zmeniť. Akoby šlo o klebety... „Zistilo sa, že zabíja pre zábavu, aby sme si ju všimli a zanecháva odkazy. Stala sa z nej hrozba. Môže nás všetkých priviesť do nebezpečenstva a nemusí sa to pre nás skončiť najlepšie. Jeden z našich ju videl v noci v meste a vravel, že niečo také ešte nevidel. Vraj spôsob jej zabíjania je krutý a rada svoje obete najprv vystraší a až potom dolapí, keď pred ňou utekajú, keď cíti ich strach. Nezabila Denisa len preto, že si z neho spravila poslíčka, ktorý nám odovzdal odkaz."

„Aký odkaz ?" prerušila som ho. Nezdalo sa, že by sa zľakol tejto hrozby, ibaže akonáhle som sa spýtala na odkaz, v očiach mu potemnelo.

„Odkaz, že sme na rade..." prehrabol sa vo vlasoch a to bolo prvýkrát, čo vytiahol ruky z vreciek nohavíc. Nebál sa, ale z celej situácie bol nervózny, pretože vedel, že proti nej nemá šancu. To bolo dobre. Veľmi dobre.

„Takže Davína je Potomok." pochopila som, čo mi naznačoval. Neodpovedal, iba sa zosunul na pohovku a zahľadel sa na strop. Chvíľu som čakala, či niečo povie, no bol ako socha, ledva som videla, ako sa mu nadvihuje hrudník. Naprázdno som preglgla. Odrazu som videla nás dvoch na začiatku. Ležali sme na podlahe v opustenom byte a jedli hrozno, naše obľúbené ovocie. Hádzali sme ho nad seba a snažili si ho tak trafiť do úst. Takmer som sa pri tom zadrhla, vybehli mi slzy z očí a Raniana to zaskočilo. Vraj si uvedomil, že už dávno sa nestretol s takými slzami. So slzami, ktoré nie sú začiatkom utrápeného plaču a znakom bolesti. Začal ma štekliť a ja som sa smiala a bránila sa. Vedela som, že má veľkú silu, no keď som mu chytila ruku a odstrčila ju, šlo to ľahko, akoby bol aj on človek. Robil to kvôli mne. Tváril sa normálne. Zadychčaní sme si ľahli na chrbát a potichu pozerali na zožltnutý strop. Nenápadne som sa naňho pozrela. V tú chvíľu som zistila, že som zaľúbená, že ho mám rada viac, ako by som mala. Bol taký nebezpečný, no v tú chvíľu som ho videla ako nespútaného bezstarostného chlapca zo susedstva, s ktorým sa poznám odmalička. Dovolila som si pozrieť na jeho hruď. Dvíhala sa a klesala rovnako rýchlo, ako tá moja. Ako ľudská. Vedela som, že nie je vôbec zadychčaný, ale robil to kvôli mne. Kvôli tomu, pretože chcel na chvíľu cítiť, aké to je byť človekom. Zrazu sa jeho hruď prestala dvíhať a znehybnela. A zrazu bola zaodetá v čiernej košeli. Potriasla som hlavou a vrátila sa zo spomienok do reality, kde Ranian už netúžil byť človekom.

„Mal by si odísť, ak je to všetko, pre čo si prišiel." vyhlásila som neoblomne a postavila sa z kresla, že ho vyprevadím k dverám. Odvrátil pohľad zo stropu a prvýkrát odkedy prišiel sa mi zadíval do očí. Cítila som, ako sa snaží z tých mojich niečo vyčítať, ale ja som mala myseľ prázdnu, keď som videla jeho temné oči. Nepotrebovala som sa ani sústrediť a moja tvár bola bez náznaku akejkoľvek emócie. K nemu som totiž city pochovala. Navždy. A to sa nezmení, i keby na mňa takto hľadí stáročia. Odrazu pohľad spustil z mojej tváre a pootvoril ústa, akoby ešte chcel niečo povedať, no potom sa zasekol a nepovedal nič viac, iba tiché „Dovidenia, Dina." Zostala som tam stáť, neschopná pohybu, a až keď sa zabuchli dvere pri Ranianovom odchode, sa moje telo dokázalo pohnúť.