Vykrvácané city

Pomsta starej lásky

Počúvala som Mikolasa so zatajeným dychom. Jeho rozprávanie síce netrvalo dlho, no moja myseľ spracovávala jeho slová ešte pár hodín po tom, ako odišiel. Čakala som, kým príde ona a prezradím jej, že už všetko viem. Nevedela som sa dočkať jej príchodu, jej reakcie. Možno jej to Mikolas už prezradil, ale to nevadí. Teraz mám možnosť dozvedieť sa, čo sa stalo, keď som odišla od Mikolasa, prečo ma chráni a skrýva ma tu, prečo mi pomáha. Nedočkavo som sa prechádzala po byte a obhrýzala si nechty na rukách. Mala som toľko otázok, no nevedela som ich sformulovať. V hlave sa mi miešali myšlienky, a keby tam ešte chvíľu takto nepokojne pobehujem, zatočila by sa mi hlava a nadobro by som sa zbláznila. Nohy mi zamrzli, akonáhle som započula zapadnúť kľúč do zámky. Jedno otočenie, potom druhé a dvere sa otvorili. Dovnútra sa, ako vždy, dovalila vysoká pekná blondína so šedým melírom vo vysokých opätkoch a dvomi plnými nákupnými taškami.

„No tak, dievča, nestoj tam a pomôž mi s tým," špičkou lodičky štuchla do dverí, aby sa zabuchli a potom si ich zhodila z nôh. Tvárila sa tak normálne, akoby o ničom nevedela. Možno jej to Mikolas nepovedal. Odrazu som pocítila strach a hrudník sa mi zúžil, takže som začala rýchlejšie dýchať. Čo ak sa naštve, ak jej poviem, že už viem polovicu pravdy? Čo ak bude mať z toho Mikolas problémy?

„Už idem," vykoktala som zo seba a zobrala jej z rúk nákupné tašky. Ponáhľala som sa s nimi do kuchyne, aby som sa jej nemusela pozrieť do očí, kde by uvidela číry strach a obavy. Počula som, ako za mnou kráča, a tak som začala vybaľovať nákup a upratovať ho do skriniek a chladničky.

„Davína," ohlásila ma, no keď som len zamumlala slabý súhlas popod nos, pokračovala ďalej, „ten nákup na teba počká, sadni si ku mne."

„Už to bude," vyhýbala som sa jej očnému kontaktu ako sa len dalo.

„Porozprávajme sa," navrhla pomerne pokojne, až mi z toho naskakovali zimomriavky. Nevedela som, čo mám čakať. Pomaly som položila džús, ktorý som práve vybrala z tašky, na kuchynskú linku a opatrne sa otočila. Hrýzla som si do spodnej pery a rukami sa za chrbtom pridŕžala okraju linky.

„A o čom?" vyhŕklo zo mňa. V duchu som si nadávala, prečo som taká zbabelá? Celý čas som sa chcela porozprávať a zistiť, čo sa vlastne deje, a teraz, keď mám príležitosť, by som sa tomu najradšej oblúkom vyhla.

„Dnes si mala návštevu, tak môžeme začať tým," nebola to otázka, ale predpoveď, že tomuto rozhovoru už neujdem.

„Áno," vzdychla som si a zosunula sa na stoličku oproti nej, „bol tu Mikolas."

„To ja som ho sem poslala, ale to ti už asi prezradil, nie je tak?" zisťovala, koľko toho viem.

„Áno, a nie len to. Viem, že je... že je tiež..." nedokázala som to vysloviť.

„Upír."

„Správne," pritakala som opatrne.

„A vadí ti to?" prekvapila ma otázkou.

„Asi. Teda neviem. Nie."

„Dobre, to je dobre," usmiala sa a zostala ticho. Zdalo sa mi to, alebo bola tiež trochu nervózna?

„On ti pomáha? Prečo?" odvážila som sa. Lianine sa na mňa zvláštne pozrela.

„Nepovedal ti to?"

„Naznačil niečo, ale veľa som z toho nepochopila," spomenula som si na Mikolasove habkanie a to, ako neisto vyzeral.

„Má ťa rád, preto ti pomáha," žmurkla na mňa. Trochu som sa začervenala, ale nevedela som, či mi táto správa bola príjemná, nevedela som, či sa z nej mám tešiť, alebo to pre mňa nič neznamená.