Vykrvácané city

Hra na citlivej strune (EKATERINA)

„Čo je veľmi zaujímavé?!" spýtala sa drzo, no odvahu v jej očiach som nenašla. Bola len zvedavá a nedočkavá. Prchká. Ako ja. Kedysi. Stvorenie, táto bytosť, ktorá predo mnou neisto postávala bola mojou jedinou účinnou zbraňou. Nateraz. Neskôr na to Ranian možno príde, ale vtedy tu už nebudem. Mykla som plecom sama pre seba a hodila tašky s jedlom na stôl. Veď je to v podstate jedno, čo sa stane. Už sa ma to nebude týkať. Prižmúrila som očami a opäť si ju prezerala. Od hlavy až po päty. Blonďavé vlasy mala po plecia voľne padnuté vo vlnách, tvár mala jemne okrúhlu, ale lícne kosti jej dostatočne vystupovali na to, aby som videla, ako zatína zuby. Bola celkom vysoká, takmer ako ja, ale postavu mala peknú, len ten skleslý postoj mi prekážal. Možno mi pohľad na vec skresľuje otrasné oblečenie, ktoré mala na sebe. Vyťahané tepláky a mikina deformovali celú jej osobu a možno aj potenciál. Naklonila som hlavu nabok, ako to robím zakaždým, keď premýšľam, a predstavovala si ju v niečom vkusnejšom.

„Mhm, prepáčte?!" prestupovala z nohy na nohu, no tón jej hlasu sa zmenil, bol akýsi piskľavejší.

„Lianine ti sem nepriniesla iné veci?" kývla som hlavou na jej teplákovú súpravu. Moja otázka ju musela zaskočiť, pretože nedokázala vyhabkať nič zmysluplné, len čosi splietala s pyžamom. Tiež som bola trochu v rozpakoch, ale mojím talentom bolo nedávať žiadne pocity najavo. Väčšinou som mala len takú skúsenosť, že sa mi to zakaždým vyplatilo. Odkedy som zabudla na...

„Povedzte už konečne niečo!" vytrhol ma rozčúlený hlas tej neistej blondíny. Pomaly som sa nadýchla a snažila sa nebyť zlá. Veď kvôli mne tu trčí.

„Upokoj sa. Lianine nemohla prísť a ja som ťa už chcela spoznať," natiahla som k nej ruku, aby sme sa predstavili, „osobne." Dievča na mňa nechápavo zažmurkalo. Videla som, ako to v nej vrie, no na poslednú chvíľu si uvedomila, že bude lepšie zachovať chladnú hlavu.

„Volám sa Davína," povedala rezkým hlasom a namiesto podania ruky okolo mňa len prešla k nákupu, akoby ju zaujímalo, čo sa skrýva v taškách.

„Takže, Davína," začala som opatrným hlasom, aby som jej naznačila, že mi môže dôverovať, „je to celkom...pekný byt, čo povieš?"

„Môže byť," zamrmlala a vyberala potraviny na kuchynskú linku.

„Snažila som sa, aby si tu mala všetko, čo budeš potreb..."

„Ani sa nenamáhajte pokračovať," prerušila ma a jej ruky tak silno obopínali okraj linky, až jej zbledli hánky, zrazu sa ku mne otočila a pozerala mi rovno do tváre, „to, čo potrebujem my vy nikdy nemôžete dať!"

„Nerozprávame sa teraz o tom, čo chýba našej duši, Davína, myslím..."

„Nie! Samozrejme, že nie! Lebo vy dušu nemáte! Neviete, čo je to stratiť rodičov!" kričala priduseným hlasom.

„Ale áno, viem, čo znamená prísť o rodičov," zdôraznila som, ale stále som sa snažila byť pokojná. Aspoň navonok.

„Tak ako ja nie," pozrela si pod nohy a opäť zdvihla zrak, tentokrát ma prepaľovala pohľadom, „neviete, aké to je. Keď vás v pamäti nenaháňa nič iné, ako len tváre vašich zavraždených rodičov..." jej pohľad trval dlhšie ako ticho, ktoré medzi nami prevládlo. Mala pravdu, vedela som to, nie je nič horšie, ako vidieť svojich milovaných mŕtvych a vy nemôžete nič urobiť.

„Ibaže mne nebolo dopriate ani to, aby som videla ich smrť," vyslovila som, čo som vysloviť nechcela. Davíne zmäkli oči a v tej chvíli som vedela, že sa z tohto rozhovoru musím dostať čo najskôr. Uhla som pohľadom a sadla si na stoličku, aby som zaujala pozíciu, z ktorej by som mohla začať nový rozhovor.

„Poďme k veci," ukázala som na stoličku oproti a dala jej tým pokyn, nech si sadne. Nebola hlúpa, vedela, že tadiaľ vedie cesta von zo situácie, ktorá bola nám obom nepríjemná, a posadila sa.

„Lianine vás už spomínala," podotkla.

„A čo vravela?" zareagovala som prehnane rýchlo.

„Nič, len že toto je váš plán, s ktorým vám pomáha," verila som jej. Lianine som až tak veľmi neverila, pretože ju veľmi ovládali emócie, hlavne hnev a ten je najhorší. Ak človek niečo nedokáže urobiť v pokoji, v hneve toho dokáže ešte viac.

„Áno. To je správne. Ale! Prečo som si vybrala teba? Pretože Ranian by to nikdy nečakal. Nikdy mu nenapadne, že jeho dávna lá... že ja, som sa k nemu dostala až takto blízko vďaka tebe. Je to dokonalé. Od teba len žiadam, aby si tu ešte vydržala. Nie je ti tu zle, je?" no aby nemohla namietať, rýchlo som pokračovala, „Viem, že som ťa dostala do nepríjemnej situácie, pretože si myslia, že ty si Potomok, ale kým si tu, nič sa ti nestane. Ja to budem ešte chvíľu predstierať, čo nebude také ťažké, pretože doteraz na nič neprišli. Ak niečo potrebuješ, len mi povedz, zariadim to, len ešte vydrž," vysypala som zo seba v skratke.

„Načo to robíš?" prekvapila ma jej otázka.

„Čo načo robím?" myslela som, že je múdra...

„Načo ti je plán? Pomsta? Veď si dospelá, nádherná, sebaistá žena. Nepotrebuješ, aby sa ťa báli. Máš rešpekt aj bez tohto tu," ukázala okolo seba, „vieš, Ekaterina," opatrne vyslovila moje meno s divným prízvukom, „myslím si, že to robíš kvôli nemu."

„Kvôli Ranianovi? Áno, aby vedel, aké to je, ten pocit strachu, kedy človek nevie ani dýchať bez toho, aby sa nebál vzduchu, ktorý vdychuje!" môj ostrý jazyk sa nedal zastaviť.

„Robíš to kvôli Ranianovi, pretože sa chceš pomstiť. Pomsta je zlá. Pomstu poháňa hnev. A hnev je emócia, ktorá tiež prúdi zo srdca. Rovnako, ako láska. Ak sa hneváš, nie je ti ľahostajný. Ty ho ešte stále ľ..."

„Nie! To v žiadnom prípade! Čo si to vlastne dovoľuješ, takto opovážlivo so mnou hovoriť!" vyhŕkla som a neudržala viac v sebe napätie, ktoré spôsoboval podvedomý hnev.

„Myslím, že..." pokračovala s dávkou odvahy.

„ Ty už radšej nemysli. Ticho! Mlč!" okríkla som ju, razom si zobrala kabelku, ktorú som mala prehodenú na stoličke, z ktorej som rázne vstala.

„Nemyslela som to zle, iba som ti chcela ukázať iný pohľad na vec," počula som ako vraví z kuchyne, v ktorej som ju nechala. Dotkla som sa kľučky, no vtom som sa zvrtla na podpätku a vrátila sa do kuchyne: „Jediný pohľad na vec, ktorý je možný, je ten, ktorý vidím ja. Nič iné neexistuje. Nič nie je také jasné, ako moje presvedčenie o tom, že pomsta je to jediné, čo uspokojí moje srdce."