Vykrvácané city

Sama

S jemným povzdychnutím som klesla na posteľ. Nevedela som, čo môžem očakávať od udalostí, ktoré o niekoľko dní nastanú. Neviem, či vôbec pôjdem na večierok, čo organizuje Daveris. A tak veľmi som po tom túžila, aby som na chvíľu vypadla z tohto nepriameho väzenia. Alebo... Asi som sa skôr tešila na Daverisa. Mala som ho rada. Bol príjemný, priateľský a nikdy na mňa nezdvihol ruku. Od začiatku, ako som ho spoznala, sa mi páčil. Lenže teraz som mala pocit, že ten príjemný pocit v žalúdku znamená niečo viac ako len mať niekoho rada. Bola som doňho zaľúbená. Všetko sa mi na ňom páčilo. Jeho oči, vlasy, oblečenie, správanie, pohyby, no proste všetko... Lenže som vedela, že to nie je správne. On... Je pre mňa príliš dokonalý. A určite nechce mňa. Predsa, kto by už len mohol chcieť mňa ? Ale keď ma pobozkal, i keď nie na ústa, chvíľu som si myslela, že z toho môže byť niečo viac, akoby...akoby aj on cítil niečo viac. Cítila som to, ale nevedela. Bože, čo budem robiť ? Nemôžem sa doňho zaľúbiť, nemôžem ! Už teraz som zo svojich pocitov dosť zmätená. Chytila som sa za hlavu. Nie, musím to zastaviť... Je ale taký príťažlivý !

„Davína, dosť !" zašepkala som si popod nos a ľahla si na chrbát. Na brucho som si položila jeden z bordových ozdobných vankúšov a premýšľala o večierku. Len aby ma bratia zobrali so sebou, inak sa tam nemám ako dostať. Čo ak s tým Ranian nebude súhlasiť ? Nie, musí... Daveris mi ešte pred odchodom sľúbil, že to povie bratom, aby som prišla s nimi. Nesmú mu odporovať ! Panebože, hádam to vybavil. Lenže aj keby tam idem, čo si oblečiem ? Hmm... Postavila som sa z postele a odišla do šatníka. Prezerala som si oblečenie a šaty visiace na vešiakoch, vo všetkých farbách i dĺžkach. Vytiahla som jedny tmavomodré, strih bol obyčajný, mohli mi siahať tak po kolená. Pokrčila som nosom a zavesila ich na pôvodné miesto. Ďalšie, čo som si prezerala boli zas bordové, až krvavočervené, takže tie som okamžite zavrhla. Bol by príliš veľký risk obliecť si krvavočervené šaty do spoločnosti s upírmi, ešte aj, ak ste boli človek. Čo sa mňa týkalo, človek z polovice. Sklamane som ich zase vrátila naspäť. Už som odchádzala, keď mi pohľad padol na roh šatníka, kde bol posledný vešiak, dobre ukrytý od ostatných. Nedočkavo som podišla k vešiaku a zvesila ho. Predo mnou sa zrazu rozprestreli čierne dlhé šaty. Ešte boli zabalené v plastovom obale na obleky. V šatníku som sa s nimi len tlačila a tak som ich položila na posteľ. Dala som z nich dole obal, v ktorom boli ukryté pred padajúcim prachom a molami. Obal som položila vedľa. Keď som šaty uvidela v plnej kráse, nemohla som sa vynadívať. Až som sa bála, že sú také dokonalé, že si ich nebudem môcť preto obliecť. V páse boli úzke, na hrudníku bola čipka, ktorá sa po oblečení ťahala po pokožke, akoby ten, čo navrhol tieto šaty, chcel napodobniť lietajúcich vtákov, ktorý sa zamotali do tŕnia. Od pása dole bola veľká našuchorená sukňa, na ktorej už čipka nebola. Jemne som ich nadvihla, aby som si dovidela na nohy. Zmizla som v šatníku a o chvíľu som sa už prechádzala po izbe v čiernych lodičkách. Boli trochu vyššie, ako by som si priala, ale nedalo by sa povedať, že sa v nich zle cítim. Boli dokonalé ! Vlastne, všetko bolo dokonalé. Len moje vlasy... Vyzliekla som sa, šaty zase schovala, tak, aby si nikto nevšimol, že som sa ich dotkla, a v kúpeľni si skúšala rôzne účesy. Nakoniec som sa rozhodla, že si ich vypnem so striebornou ozdobnou sponou. Chvíľu som sa hrabala v šperkoch, až kým som nenašla hrubú čiernu saténovú látku na krk. Mala asi štyri centimetre a okolo krku som si ju natesno upevnila. Vrátila som sa do kúpeľne, aby som sa na seba pozrela. Pod očami som mala náznak jemných polkruhov. Čo to robím ? Potriasla som hlavou. Veď ja nepatrím medzi ľudí, čo sa takto správajú a chodia na večierky... Nie som dievča, ktoré sa maľuje, fintí, prezerá v zrkadle. Prečo je to tak teraz ? Prečo to robím ? Zľakla som sa samej seba. Čo ak to už nie som ja ? Čo ak ma to všetko až tak zmenilo ? Viem vôbec, kto som ? Dokonca som začala pochybovať, či sa volám tak, ako sa volám. Nemám ani nárok ísť na ten večierok, nie sa naň ešte tešiť ! Nemala by som chcieť tam ísť ! Lenže... bolo by to pre mňa odreagovanie. Preto sa asi aj tak veľmi teším, a teda chcem aj nejak vyzerať. Vzdychla som si a rozpustila si vlasy. Potom som vrátila stužku do šperkovnice a zase sa zvalila na posteľ. Tentoraz som už ale vedela, čo predtým nie. Že na ten večierok musím ísť. Musím zase okúsiť chuť života tak, ako som ho poznala predtým. A čo tam po tom, či tam bude päť alebo päťdesiat upírov. Aj tak nemôžem do konca života sedieť zavretá v tomto dome. Do konca života... Čo to pre mňa znamenalo ? Že už nikdy nebudem rozhodovať sama za seba ? Áno, asi aj to. A ešte mnoho iného. Už som to brala ako samozrejmosť a ak by nebol Daveris spomenul nejaký večierok a nepozval by ma naň, moja niť by sa nikdy nepretrhla. Úplne by som zabudla, čo je sloboda, a že mne sa jej nedostáva. A to všetko len pre tých dvoch blbcov ! Viem, mám možnosť chodiť opäť do školy, čo ma teší tiež, ale nie je to bohvie čo. Samozrejme, teším sa na Mikolasa, a dokonca trochu aj na Denisa,... ale už si skoro ani neviem vybaviť ich tváre. Pamätám si iba ich správanie a podľa toho si formujem aj ich podobizeň. Nepopieram, som tu už dosť dlho na to, aby som na všetkých zabudla... Koľko to je ? Prestala som to počítať po týždni. Myslím že nejaké tie dva týždne to už bude. Ak by mi niekto pred pár týždňami povedal, že budem v takejto situácii, vysmiala by som ho. Lenže teraz tu som a som tu sama. Nikto tu nie je, nikto pri mne nestojí, neochraňuje ma. S tými beštiami si musím poradiť sama. A keď som to zvládla doteraz, zvládnem to aj naďalej. Musím, kvôli rodičom. Pretože Ranian ich zabil ! Aj Dylan... Po chrbte mi prešli zimomriavky, keď som si spomenula na tú noc. Utekala som do kúpeľne, kde sa Dylan potom dobíjal. Vtedy som si myslela, že ide o prepad. Ibaže keď sa dostal dnu a ja som uvidela jeho tvár, vedela som, že to nie je len vlámanie. Nikdy nezabudnem na ten skľučujúci pocit, keď som videla rodičov ležať na podlahe v kuchyni bez známok života so strachom v očiach a popri tom bratia rozhodovali, čo so mnou bude. Nemohla som si vybrať, už som bola v ich rukách, v ich moci. Sama som bola iba v svojich myšlienkach. Iba tam sa ešte nedostali. A to je to najcennejšie, čo mi ešte zostalo. Neboli to príjemné myšlienky, ale boli moje a boli pravdivé. Pretože som sa nedokázala oklamať, že všetko bude niekedy dobré. Vedela som, že nikdy nič už nebude dobré, možno len o trochu lepšie. Ale nikdy nie dobré. Privrela som viečka a potom ich zase otvorila, aby som zahnala slzy, ktoré sa mi tlačili do očí. Bola som prekvapená, že pri toľkej bolesti som neplakala. Podarilo sa mi potlačiť plač. Nesmiem byť slabá a báť sa. Musím im ukázať, všetkým, čo vo mne je, že sa nikoho nebojím, a že si nikto nebude so mnou robiť, čo sa mu zachce ! Nie som ich majetok, nepatrím im, nemajú právo so mnou takto zaobchádzať. A teraz mám príležitosť. Daverisov večierok. Pôjdem tam so zdvihnutou hlavou človeka a každému upírovi sa pozriem do očí, aby v nich uvideli tú odvahu, ktorá sa vo mne práve prebúdzala. Lenže ešte predtým sa musím pozrieť do zrkadla, aby som tú odvahu v mojich očiach uvidela sama. Celkom sama.