Vykrvácané city

Nezačína to zle

Dom bol priestranný a ako som očakávala útulný. Prízemie bolo obrovské, dalo by sa tam bicyklovať ! S otvorenými ústami som hľadela na tehlové steny, dlážku s mohutného dreva, a veľké schody s bielym kobercom. Všetko tu bolo zladené do drevené ho, až elegantného štýlu. Vyzeralo to tu takmer ako na chate v horách. V obývačke sme mali malý krb, a okolo neho bol jeden kožený gauča dve obrovské kreslá. Pod stolíkom bol biely kruhový koberec. Kuchyňa bola takmer celá biela. Biele linky dopĺňala bledá hnedá tapeta s tmavohnedými kvietkami. Táto tapeta bola len na jednej stene. V strede kuchyni stál veľký ostrovček, kde bol zasadený aj šporák, takže keď ste si sadli na bielu barovú stoličku s koženou sedačkou, mohli ste sa pozerať ako sa varí jedlo. Bolo to očarujúce. Jedáleň nebola veľká, zato z nej bol pekný výhľad. Nachádzala sa vo výklenku, s ktorého sme videli na záhradu, kde bol trávnik a pár ovocných stromov. Na tmavohnedom stole bola položená biela váza, do ktorej už mama stihla natrhať kvety zo záhradky pred domom. Vyšla som na poschodie. Chodba, na ktorej som sa objavila nebola ničím zaujímavá, biele steny a taká istá drevená podlaha ako na prízemí. Hneď vľavo boli dvere. Za nimi sa nachádzala malá biela kúpeľňa s vaňou na nožičkách. Zaujímavé. Vošla som do dvier rovno oproti schodisku. Bola tam jedna obrovská posteľ v strede izby. Izba bola tmavá hnedá, so zelenými doplnkami, ktorými boli ozdobné vankúše na posteli, malé obrusy na nočných stolíkoch a mohutné závesy siahajúce až po zem. Usúdila som, že to bola rodičovská spálňa. Mali v nej vlastnú kúpeľňu ! Asi dva metre od dvier spálne mojich rodičov boli ďalšie dvere. To bude asi moja izba. Pomaly som otvorila dvere. Táto izba bola oveľa väčšia ako tá, v ktorej som bola pred chvíľou, no nenašla som v nej ďalšie dvere, ktoré by mohli viesť do mojej kúpeľne. Oproti dvier bolo veľké okno s výklenkom, kde bola lavička. Na pravej strane bola obrovská biela posteľ. Takú vysokú posteľ som teda ešte nevidela. Podišla som k nej, bola mi skoro až po pás ! Páni, je to tu nádherné !

Zvalila som sa na posteľ s rukami roztiahnutými po celej jej dĺžke. Izba bola na rozdiel od iných miestností celá biela, so žltými a ružovými doplnkami. Obliečky na posteli boli s potlačou žltých motýlikov, závesy boli jemne ružové, a vankúše na lavičke pod oknom mali takú istú potlač ako obliečky. Na nočných stolíkoch pri posteli z každej strany boli lampičky, ktoré keď som zapla svietili na ružovo, pretože ich tienidlo malo jemný odtieň ružovej. Naopak, krištáľový luster, ktorý vytváral malý kruh, svietil výrazným bielym svetlom. V strede izby bol veľký koberec so žltými, ružovými a kde tu sa objavil aj biely vtáčik. Mysleli by ste si, že to tu vyzerá ako v izbe malého dieťaťa, no elegantný štýl bieleho nábytku to zachránil. Táto izba sa mi páčila. Chcela som v nej zostať, a už nikdy neodísť.

„Davína, poď sa najesť !" zakričala na mňa mama zo schodiska.

„Idem, len sa prezlečiem." navliekla som si na seba šedé tepláky a biele krátke tričko. V tomto oblečení som sa cítila najpohodlnejšie. Zišla som do jedálne a zacítila som vôňu čerstvej pizze. Toto bola moja mama, Juliet Raynoldsová, ktorá mala po ruke vždy niečo na jedenie. Kedykoľvek ste boli hladní, ona to vždy vyriešila. Boli sme tu ani nie pol hodinu, a ona už zohnala číslo na donášku pizze. Sadla som si za biely stôl a zobrala si trojuholník pizze do rúk.

„Chutí?" usmiala sa na mňa mama. Zdvihla som ukazovák, že musím dožuť, kým prehovorím.

„Áno, môže byť. Je vynikajúca." odhryzla som si ďalší kúsok. Do jedálne prišiel otec.

„Samozrejme, že je vynikajúca, je z obchodu." podpichol otec mamu. Zasmiala som sa.

„Tak si môžeš niečo navariť, ak sa ti nepáči." prehovorila mama s plnými ústami.

„Veď sme ešte len teraz prišli." zobral si trojuholník pizze otec.

„Kedy prídu ostatné veci ?" odložila som suchý koniec pizze do škatule s tromi trojuholníkmi. Zobrala som si teda ešte jeden a čakala na odpoveď. Dnes sme si zobrali iba tie najnutnejšie veci, ktorými boli oblečenie, počítače, nejaké dokumenty z otcovej práce a kozmetika. Ostatné veci nám mala doniesť sťahovacia služba, ktorú najal otec.

„Zajtra doobeda." prežúval svoj kúsok pizze otec.

„A ako dovtedy navarím, Philip ? Nemôžu prísť skoro ráno ?"nariekala mama.

„Ráno môžeme ísť na raňajky do niektorej z reštaurácií." mávol rukou otec.

„Áno ! A presne viem, do ktorej !" zvýskla mama a zalamovala rukami. Nad jej prehnanou reakciou sme sa s otcom zasmiali.

„Videla som ju po ceste, veľmi sa mi páčila. Ako sa to len volala ? Tuším nejako Dannie & Lenny's." premýšľala mama nahlas, jednu ruku si založila na prsiach a druhou si palcom a ukazovákom hladkala bradu.

„Och, ty myslíš Frankie & Benny's ! Áno, tá vyzerala naozaj pekne." súhlasil otec. Čože ? Oni už vedeli aj názvy tunajších reštaurácií ? Ja som si ledva zapamätala ulicu, na ktorej bývame.

„Čo na to povieš, Davína ?" vytrhol ma mamin nadšený hlas z premýšľania nad tým, ako sa volá naša ulica.

„Hmm, pôjdem. Čo iné mi zostáva ? Nechcem vyhladovať !" usmiala som sa na rodičov.

„Tak dobre, idem hore. Musím sa ešte dnes pozrieť na ten prípad." zmizol otec na schodoch.

„My s Davínou zatiaľ umyjeme riady." zbytočne informovala otca, ten ju už nemohol počuť.

„Aké riady mami ?" bola som zmätená. Predsa sme jedli z krabice.

„Ach," rozosmiala sa mama, „ja som celkom zabudla, že sme nevečerali z tanierov !"

S mamou sme sa smiali nad jej potrebou upratovať a variť a potom som sa zavrela do izby.

„Dobrú noc." zaklopala mi na dvere, nakukla do izby a zhasla veľké svetlo tak, ako to robievala v časoch, keď som bola malé dieťa. Nemohla som zaspať, tak som si zobrala prikrývku a sadla si pod okno na lavičku. Pozerala som sa na prázdnu tichú ulicu, ktorú osvetľoval iba obrovský oranžový mesiac. Tichá ulica vzbudzovala vo mne strach. Premýšľala som, aké by bolo stáť uprostred nej sama v noci. Iba pri pomyslení na to ma striaslo. Zrazu som zbadala pohyb. Bol to nejaký chlapík celý v čiernom, s kapucňou na hlave. Na chvíľu sa zastavil, obzrel sa na náš dom, akoby cítil, že sa naňho pozerám, a potom odkráčal preč. Nemala som z toho dobrý pocit, bolo to zvláštne. Čo robil na tejto ulici chlapík o jednej v noci ? Možnože je to náš sused, a vracia sa z práce, o čom pochybujem, alebo je to syn nejakého nášho suseda a prišiel z klubu, čo je dosť možné, keďže je piatok. Snažila som sa nato viac nemyslieť, a o pol hodinu som už vo svojej novej mäkkej posteli spala ako zabitá. V snoch ma prenasledoval chlapík celý v čiernom s kapucňou na hlave.