Vykrvácané city

Vina nevinnej

„Koľkokrát ti mám ešte opakovať, že ja som to nezapríčinila ?!" žmúrila som na Raniana. Ten si ma priveľmi nevšímal, radšej sa pozeral pred seba. Aj tak som si ale bola istá, že počul každé moje slovo, nádych i výdych, možno aj tep srdca.

„Nenamáhaj sa s vysvetľovaním. Viem, že sa bili, pretože si im nedala na výber." tvrdil si tvrdohlavo svoje. Vzdychla som si a zavrela oči.

„Na výber ? To si ako myslel ?" po krátkej prestávke som prehovorila.

„Normálne, tak ako si počula. Nedala si im na výber, čo je na tom nezrozumiteľné ?" nadvihol pravé obočie a pozrel sa na mňa.

„Ranian ! Ja za tú bitku nemôžem !" zložila som si ruky na prsiach do obranného gesta. Iba sa uchechtol.

„Čo ti je smiešne ?!" neveriacky som sa spýtala.

„Ty si to vážne neuvedomuješ ? Prečo sa asi bili ? Myslia si, že sú alfa samci alebo čo, ja neviem," zase smiech, „chceli ti ukázať svoju silu a mužnosť, chápeš. Pretekajú sa, kto ťa prvý pretiahne." povedal akoby o nič nešlo. Do líc sa mi nahrnula červeň. Jasné, že mi to napadlo, že sa chcú predvádzať, ale keď to Ranian povedal bez servítky pred ústami, zdalo sa mi to nesmierne trápne. No napriek tomu mi to svojím spôsobom lichotilo.

„Môžeš byť už ticho ?!" rozhorčene som ho okríkla. Jemne sa uškrnul a plno sa venoval cestnej premávke. Keď zaparkoval pred dom, rýchlo som sa ponáhľala do izby. Na chodbe som sa takmer zrazila s Dylanom.

„Hej, hej, dievča, kam tak rýchlo ? Čo sa stalo ?" len tak ledabolo sama opýtal.

„Prep..." nestihla som sa ospravedlniť, keď ma Ranian prerušil.

„To by si neveril, dnes sa o ňu chlapčiská pobili." povedal celkom vážne, no ja som vedela, že sa mi za chrbtom smeje. Zaťala som zuby.

„Ako to ?" zaujímalo Dylana.

„Ale, Dennis a Mikolas sa už nevedia dočkať, kedy sa jej dostanú do nohavičiek, nie je tak, Davína ?" zase ten priškrtený smiech.

„Debil." prevrátila som očami a vyšla po schodoch.

„No, veril by si tomu ?" zase Ranian. Načúvala som, čo mu na to Dylan povie.

„Nie, neveril, pane." ozvalo sa. Preboha, oblial ma pot, teraz už o tom vie aj Tardis ! Zavrela som za sebou dvere a vydýchla si. Konečne mám od všetkého pokoj a môžem sa venovať štúdiu. Roztiahla som si po zemi učebnice z matematiky a papiere a snažila sa dobehnúť všetko, čo mi Mikolas ukázal, že prebrali. Ani neviem, kedy sa zotmelo, z premýšľania nad počtami ma vytrhol zvuk otvárajúcich sa dverí. Ranian si sadol na kreslo pri krbe a pozoroval ma. Snažila som sa nevšímať si ho, no viem, že videl, aká som nervózna, keď je v mojej prítomnosti.

„Chceš niečo ?" vyhŕkla som naňho po pár minútach.

„Áno." odpovedal. Nadvihla som obočie.

„Pozerať sa na teba." pousmial sa. Čo to s ním je ? Zas niečo chystá. Alebo je znova opitý ? Premerala som si ho, no nič zvláštne som na ňom nespozorovala. Bol taký istý ako vždy. Celý v čiernom, na prstoch dva mohutné prstene, účes trochu strapatý, no upravený, oči temné a naháňajúce zimomriavky, pohľad rozhodný a pevný, svaly napnuté, tetovanie na krku mu ožarovalo blikajúce svetlo ohňa, ktorý v krbe po obede založil Tardis.

„Pozerať sa môžeš aj z okna tvojej izby." odvrkla som.

„Jedine, že by si za ním stála ty." priam som cítila, ako po mne chodí pohľadom. Snažila som si to nevšímať.

„Musíš mať veľmi nudný život." skonštatovala som.

„Alebo si ty priveľmi zaujímavá." protirečil. Nedalo mi, musela som sa pousmiať.

„Nechcem, aby si tu bol..."

„Prečo ?" vyštekol.

„J-ja, neviem, proste to nechcem." zakoktala som sa. Jeho zmeny nálad z pohodovej na rozčúlenú mi naháňali strach. Stále to bol upír, ktorý zabil mojich rodičov, stále to bolo stvorenie, čo mi dlho fyzicky ubližovalo, a stále je to netvor, ktorý je schopný všetko mi pripomenúť jedným úderom.

„Nechcieť niečo nie je argument." protestoval.

„Práve naopak. Je to priveľmi silný argument. Ak človek niečo nechce, znamená to, že sa mu niečo protiví. Nechcem, aby si tu bol. Odíď." zopakovala som odhodlanejšie, no pohľad som nezdvihla.

„Neodídem len preto, že to ty chceš." vyslovil tvrdo, počula som, ako mu dochádza trpezlivosť.

„Prečo to robíš ?" snažila som sa otočiť konverzáciu proti nemu.

„Pretože chcem." prepichol ma pohľadom.

„Nie, nechceš, robíš to naschvál, mne napriek." upratovala som papiere na jednu kopu.

„Možno." v periférnom videní som zbadala, ako mykol plecami. Škoda slov, on si stále spraví po svojom a bude všetko tak, ako on rozhodne. Fajn, tak otočím kartu.

„Nechceš odísť, nemusíš." rozhodila som rukami a postavila sa zo zeme. Zmätene pozeral, čo tým myslím.

„Naozaj ?" zažmúril na mňa.

„Áno, len si tu pokojne seď, ja odchádzam." rýchlymi krokmi som sa náhlila k dverám. Jasné, Ranian bol rýchlejší. Ešte len som bola v polovici cesty, on už stál pred dverami.

„Čo odo mňa stále chceš ? To ma nemôžeš nechať chvíľu na pokoji ? Kým si neprišiel, snažila som sa niečo naučiť..." nahnevane som naňho pozerala.

„Nie, nemôžem ťa nechať na pokoji." odvetil.

„Prečo ?" nariekala som.

„Pretože nechcem." nadvihol obočie. Čo iné som mohla od neho čakať. Oháňal sa mojimi argumentami.

„Prestaň ma ťahať za slovíčka a pusti ma von alebo odíď !" dala som si ruky v bok.

„Už som povedal, že si smiešna, keď sa hneváš ? Vôbec ti to nejde." pokrútil hlavou. Vyvalila som naňho oči. O čom teraz točí ?

„Super, nezaujíma ma to. Nezaujíma ma nič, čo povieš." vyhŕkla som.

„Áno ? A keby poviem, že za tebou prišiel Daveris, ani to by ťa nezaujímalo ?" videla som, že mu dochádzajú nervy, sánka mu skákala ako pobláznená.

„Takže preto si prišiel ? Aby si ho mohol predo mnou osočovať ?!" povedala som so štipkou výčitky a sklamania, že Daveris vlastne vôbec neprišiel a bolo to len hlúpe provokovanie.

„Nie." zapieral.

„Prestaň sa pretvarovať ! Viem, ako veľmi ho neznášaš !"

„Nie, to teda nevieš !" zahučal.

„Neznášaš ho tak veľmi, ako ja neznášam teba !" vykríkla som mu do tváre a každú chvíľu som očakávala úder a tvrdý dopad na zem.

„Nedokážeš nenávidieť tak veľmi, ako dokážem ja. Ale teraz ti verím a uvedomujem si to." povedal potichu. Videla som na ňom, že ho trápia moje slová.

„Ranian..."

„Nie, Davína. Pokojne ma ďalej neznášaj. Ale až keď budem mať to, čo potrebujem a ty budeš slobodná, až vtedy si uvedomíš, aké ťažké je nenávidieť a neodpustiť. Chcem, aby si ma na tom večierku zbavila trápenia. Povedz Daverisovi, čo som spáchal. Budem ti vďačný a ty slobodná. A ak to neurobíš, budem ťa týrať dovtedy, kým nebudeš vládať a sama ma budeš prosiť, aby som ti dovolil povedať mu to." nastalo ticho.

„Nie..." šepla som, „to odo mňa nemôžeš žiadať."

„A to som sa chcel len pozerať." pozrel mi do očí, otočil sa a odišiel. Chcela som sa za ním načiahnuť, ale cez prsty mi prešiel iba chlad, ktorý zanechal v miestnosti.