Vykrvácané city

Je rozhodnuté (RANIAN)

Ťahal som ju za zápästie po schodoch, už som s ňou strácal nervy. Mala šťastie, že sa nemetala, ale poslušne kráčala. Ak by odporovala, odskákala by si to. Znova by som sa poriadne zabavil. Trýznil by som ju, až by od vyčerpania a prívalu bolesti nestratila vedomie. A prečo ? Pretože som práve nemal najlepšiu náladu, pretože sa nám všetko vymklo z rúk. S Dylanom sme nemali vôbec na pláne toto dievča. Mali sme iba zabiť dvoch ľudí, ktorí nám mali zaručiť, aby sa druhý rod zľakol, aby sa rod Krasowskich stiahol do úzadia, a konečne nám nerobil problémy. Momentálna situácia bola zložitá, a náš krok vystrašiť uzimených Rusov bol márny. Vôbec to nepomohlo, ani si to nevšimli ! Neviem, či im bolo jedno, že sme zabili ich špehúňov, alebo o tom ešte nevedia. Ale stále nechápem, prečo nám syn zakladateľa nášho rodu De'Bourbonovcov nepovedal, že tam bude aj táto krasotinka, ktorá nám nemôže pomôcť v žiadnom smere. Dennis mi povedal, že v škole nerobí nič nezvyčajné. Našla si kamaráta, nezmešká ani jednu hodinu, chodí na obed. Proste, ako každý iný študent vysokej školy, i keď v nej bola len minimum dní, ani nie týždeň.

Otvoril som zadné dvere mojej športovej lásky a sotil dievča dnu. Niečo si zamrmlala, keď dopadla na kožené čierne sedačky. Nech sa mi ich neopováži ušpiniť ! Zabuchol som dvere a obišiel auto spredu, aby som sa dostal na sedadlo vodiča. Vkĺzol som dnu a otočil kľúčikom v zapaľovaní. Ešte predtým, ako som vyrazil na cestu, zapásal som sa.

„Posaď sa ako človek a zapni si pás." nakázal som Davíne, ktorá na mňa neveriacky zízala. V jej očiach sa najprv blysol strach, no podľa normálneho tlkotu jej srdca som odhadol, že sa veľmi nebojí. Jej odvaha ma udivovala stále viac, napríklad vtedy, ako chcela skočiť zo zábradlia a zabiť sa. Zastavil som ju, našťastie. Keby sa stala upírkou už teraz, nezvládol by som to. Totiž ide o to, že ak sa človek dobrovoľne zabije, stane sa upírom, ktorý bude zlý, a nebude mať vládu nad svojím telom, ani mysľou. Bude zabíjať koho a kedy sa mu zachce aj vtedy, ak už bude nasýtený do špiku kostí. Bude zabíjať, pretože ho to baví. Presne tak isto, ako Dylan. On bol živý, alebo skôr mŕtvy príklad toho, že je to možné. Lenže Dylan bol silný, Davína by to nezvládla, podľahla by tomu. Som si tým takmer stopercentne istý. Môj brat sa stal upírom tak, že skočil pod vlak. Dobrovoľne, a to len preto, že chcel žiť už naveky. Kvôli jednej upírke, ktorá sa s ním po pár rokoch aj tak rozišla. Pre ľudí je desať rokov dosť dlhá doba, ale pre upíra je to asi jeden rok v porovnaní s časom ľudí. Je to príliš krátky čas, nehovoriac na vzťah. Keď sa stal Dylan upírom, ovládal svoj hlad po krvi a zabíjaní len kvôli Thatiane, ktorá sa napokon naňho zvysoka vykašlala. Vtedy potreboval brat moju pomoc, no nechcel si to priznať. Nechal som ho zabiť stovky ľudí, a potom som ho chytil a zavrel do jednej z komôr v našom dome, tam kde sme donedávna držali toto malé blonďavé ľudské dievča, ktoré si teraz nevedelo rady s pásom. Je taká neschopná, aby si nevedela zapnúť jeden podradný pás, no možno posledné hodiny žije v neustálom strachu. Dokopy som jej ešte nič nespravil. Ale je lepšie, ak sa ma bojí, ako keby mnou pohŕdala tak, ako ňou pohŕdam ja. Teší ma, že má zo mňa strach, že má predo mnou rešpekt. Cítim sa tak viac dôležito, nie že by som nebol, ale ona mi to zakaždým pripomína. Keď sa priblížim a počujem, ako jej od strachu divoko búši srdce a zreničky sa jej rozširujú, som na seba hrdý. Otec ma vychoval dobre. Kým tu bol. Kým ho nezabili tí skurvení Rusi ! Prudko som vystúpil z auta a otvoril zadné dvere na ľavej strane, kde sedela Davína. Zľakla sa, čo jej spravím, zreničky sa jej rozšírili očakávaním a strachom. Pravý kútik mi vystrelil hore, nemohol som sa neusmiať. Ale nie na ňu, len tak pre seba. Zobral som jej pás z rúk a pretiahol ho cez jej hruď. Vydýchla, srdce nabralo správne tempo. Znova som nasadol do auta a vybočil z príjazdovej cesty, ktorá sa tiahla okolo veľkého kruhu z kvetín pred domom. Bolo to niečo ako kruhový objazd, ibaže z neho viedli len dve cesty. Kamienky pod kolesami zaškrípali, miloval som ten zvuk. Šliapol som na plyn, aby som mal tie vybavovačky s policajtmi už za sebou. Načo tieto formality ? Už som im predsa volal, a oznámil im, kde sa nachádza dcéra zosnulých Raynoldsovcov. Povedali mi, že ju musia vidieť osobne, a ona sama im musí povedať, že je spokojná, ak sa o ňu staráme my. Boli sme predsa jediný známi. Boli sme príbuzní kamaráta Davíninho otca. To nám zožrali, ale aj tak trvali na Davíninej výpovedi. Len hádam, že to tá odvážna dievčina nepokašle, inak si to odnesie celý policajný zbor, aby neboli svedkovia, a nakoniec Davína. Budem ich musieť všetkých zabiť. Do jedného. Zafunel som pri pomyslení na toľko roboty.