Vykrvácané city

Chyby, na ktoré tak rád spomínam (RANIAN)

Sedel som na kameňoch a nemal som topánky. Vravela mi, že prechádzať sa bosý je zdravé. Večerný vánok mi príjemne chladil prsty na nohách a rozopnutá košeľa mi viala okolo tela.

„Poďme do vody !" povedala zrazu a usmiala sa na mňa. Iskričky v jej očiach ma pálili a pokúšali, no odmietol som.

„No tak, prečo nechceš ísť ? Voda je isto príjemná." presviedčala ma a ťahala za ruku.

„Nejdem." protirečil som jej s úsmevom. Miloval som to robiť, miloval som sa pozerať, ako sa snaží vymyslieť spôsob, čím by argumentovala a dokázala mi, že má pravdu. No odrazu nič nepovedala. Čakal som, akú poznámku vytiahne, napríklad, že sa bojím žralokov, ako naposledy, keď ma presviedčala, aby som sa s ňou okúpal. Ticho stála a pozerala do diaľky, na more, na horizont. Sklonila sa k lemu svojich jemných saténových bordových šiat a pomaly sa vyzliekla. Dala si záležať, aby sa jej krivky zvýraznili, keď šaty odhodila. Stála predo mnou, iba v čiernej čipkovanej bielizni, otočená chrbtom a vedela, že zapadajúce slnko robí jej pokožku neodolateľnou. Orieškovohnedé vlasy sa jej jemne pohojdávali vo vrkoči a keď z nich stiahla stužku, rozliali sa jej po chrbte. Bola nádherná a miloval som, že si to skromne uvedomovala. Prirodzene sebavedomá a pritom v sebe skrývala toľko pokory a citov, až som nemohol uveriť, že dovolila, aby som sa na ňu čo i len pozrel. Otočila ku mne hlavu a jej oči naplnené očakávaním a vzrušením sa mi pozreli až do duše. Ten, kto tam vtedy stál takmer nahý, som bol ja. Usmiala sa a rozbehla sa do vody. Nevolala ma. Chcela, aby som sa rozhodol, či sa k nej pridám. Keď bola po kolená vo vode a malé vlny sa jej rozbíjali o stehná, natiahla ruky pred seba a skočila šípku. Vynorila sa a opäť na mňa pozrela. Nechcel som ísť za ňou a skaziť ten pohľad na ňu. Nechcel som, aby som narušil túto chvíľu svojou existenciou. Mal som pocit, že ak sa k nej pridám, už to nebude také pekné. Chcel som len sedieť na brehu a pozerať sa na Dinu, ako more objíma jej telo a nadnáša ho pri každej jednej vlne. Chcel som byť s ňou, ale len z diaľky, chcel som sa jej dotýkať, ale iba pohľadom. V tú chvíľu som si uvedomil, aká je ona čistá a aký som ja. Vedel som, že nemôžem vkročiť do jej života, pretože by som ho skazil, začiernil. V ten deň, bol to štvrtok, som sa rozhodol. Zhodil som zo seba džínsy a vošiel za ňou do vody. Bola príjemne studená, čo naše rozpálené telá s vďačnosťou prijali. Pohladil som ju po mokrých vlasoch a dal jej bozk. Jej pery boli úžasne mäkké a slané od morskej soli. Keď som sa odtiahol, pozrela na mňa a v jej očiach som zbadal záblesk šťastia. Lenže toto šťastie bolo iné ako od tých ostatných. Toto šťastie, ktoré som v jej tvári videl, bolo posledné. Vedel som, ako to skončí, že ju nechám samú plávať v mori, až kým sa nestratí. Vedel som, že je to naša posledná spoločná chvíľa a aj tak som jej to povedal.

„Navždy tu budem pre teba," a vtisol som jej bozk do vlasov. Myslel som to vážne. To, že som sa chystal ju zradiť neznamená, že dnes by som pre ňu neurobil čokoľvek, čo by potrebovala. Tie slová som myslel vážne, aj keď moje činy ich mohli spochybniť. Vyplával som na breh a natiahol si džínsy. Kým zapadlo slnko a Dina vyšla z mora, odišiel som. Dúfal som, že to pochopí ako varovanie, ako ospravedlnenie za všetko, čo malo prísť a že možno, snáď, ráno za mnou nepríde na miesto, kde sme sa zakaždým stretávali. Dodnes najviac ľutujem, že som nevidel, ako spokojná vychádza z vody a hanblivo sa oblieka do šiat. Ráno prišla. A to je vec, ktorú zas ľutuje Dina...

Pozrel som na fľašu alkoholu, ktorú som si ešte pred chvíľou chcel otvoriť, no neurobil som tak. Zahodil som ju do koša a priznal si, že Dylan má pravdu. Posledné dni iba pijem a som tu zavretý. A spomínam. Nevedel som Dinu dostať z hlavy. Ibaže dnes už neexistovala. Mal by som sa zmieriť. Mal by som prijať fakt, že som ju zničil, i keď som to takto neplánoval. Nechcel som, aby sa zmenila na Ekaterinu. Chcel som nám len zabezpečiť budúcnosť, chcel som, aby Dina bola v bezpečí. Mladá veselá Francúzka s obrovským srdcom a nádhernými očami. Po toľkých rokoch, akonáhle som ju uvidel... Zabolel ma jej pohľad a trápi ma, čo sa z nej stalo. Bola ako skala. Nehybné telo a tvrdý pohľad, isto aj srdce jej skamenelo. Nečakal som, že sa mi vrhne do náručia, ale nečakal som ani takú veľkú zmenu.

„Som hlupák, hlupák, hlupák, hlupák..." hodil som sa do kresla a hľadel do kozubu, „Mal som ťa vtedy nechať na pokoji, mal som ťa okamžite, pri prvej príležitosti poslať preč, odradiť ťa, nech ma viac nevyhľadáš," vzdychol som nahlas. Zaklonil som hlavu dozadu a pozeral do plafónu. Myslel som si možno, že to pomôže vytriasť myšlienky z hlavy a zbaviť sa spomienok. Zabudnúť na chyby, na ktoré som tak rád spomínal. Ibaže Dina nebola chybou, a tak som na ňu nechcel myslieť. Pretože ma znepokojovalo pomyslenie, že to jediné dobré, čo v mojom živote bolo, je Dina, ktorá predstavuje minulosť.