Vykrvácané city

Pravá chuť (RANIAN)

„Blbý večierok ! Kto chodí na takéto ceremónie ? Vraj priateľské stretnutie, pff..." zapínal som si gombíky na bielej košeli a ventiloval si pritom nervy. Načo sa tam mám trepať ?! Aby som sa tváril, že som so všetkými za dobre ? Nehovorím, že to nie sú moji priatelia a niektorí aj rodina, ale práve teraz sa mi tam nechcelo ísť vôbec. Hrať sa na to, čo nie sme. Na stvorenia, ktoré podajú pomocnú ruku blízkym. Všetci vieme, že ak by jeden z nás, ba aj z rodiny, zradil, ostatní by neváhali ani minútu a bolo by po ňom. Keby to bolo také jednoduché ! Keby sa zbavili mňa ! Lenže to nejde, pretože meno Soyer je v tejto komunite vážené a urodzené. Niekto, okrem nášho zástancu, Daverisa De'Bourbuna, na nás siahnuť nemohol. Naši rodičia po sebe zanechali veľkú úctu a ešte väčšou si museli uctievať nás. Nesmeli si nás pohnevať. V opačnom prípade by mali problémy s Daverisom. Lenže ten mi už začínal poriadne liezť na nervy. Neviem ani prečo, nemohol som ho vystáť. A už vôbec nie vtedy, keď bola v našej blízkosti ona. Zabuchol som dvere na šatníku a obul si naleštené topánky. Pri viazaní tenkých šnúrok ma vyrušilo klopanie na dvere. Myslel som, že je to ona, no len čo sa otvorili, plecia a napnuté svaly mi opäť ovisli a tváril som sa, akože nič.

„Ideme ?" postavil sa predo mňa pripravený Dylan.

„Nech sa páči, môžete ísť. Snáď vám v tom bránim ?" ukázal som rukou k dverám.

„Myslel som ty a ja. A Davína." pri jej mene stíšil na hlasitosti. Akoby ma jej meno mohlo rozčúliť alebo čo. Uchechtol som sa a prešiel okolo Dylana. Nechápem, načo sa prišiel pýtať, keď dobre vedel, že tam musím ísť. A že tam aj pôjdem. Nedovolím, aby bola v jeho prítomnosti bezo mňa. Viem, o čo mu išlo a zatiaľ sa to Daverisovi darilo. Chcel ju, túžil po nej, priam prahol z tej túžby. Len som nevedel, či po nej túži ako po človeku a zdroji krvi, alebo ako po žene, sexuálnej hračke, alebo, čo bolo najhoršie, ako po dievčati, ktorá ešte neokúsila lásku. Asi všetko dokopy. Keď som bol pri schodisku, Dylan ma dobehol. Niečo mi hovoril, no ja som sa ponáral v myšlienkach a predstavoval si, ako môže dnešný večer vypáliť.

„Ja idem s Lianine, ty budeš viezť ju." počul som brata, potom som naňho pozrel a ten hľadel ako paralyzovaný pred seba. Neuvedomil som si, čo mi povedal. Už-už som chcel namietať, no najprv som pozrel smerom, kam sa pozeral. Vtedy som zastal. Predo mnou stála ona, odhodlaná ako nikdy pred tým, oblečená v čiernych šatách. Boli dlhé, pás mala obtiahnutý, prsia vypasované a vystavené na obdiv. Až som mal chuť prehodiť cez ňu moje sako, aby ju nikto okrem mňa nemohol obdivovať. Od pása dole boli šaty nafúkané, ako keby sa vznášali. Ramená mala odhalené, chrbát tiež. Dekolt jej trochu zakrýval strieborný náhrdelník, ktorý bol zo súpravy, ktorú musela nájsť v šatníku. Potvrdili mi to i malé, menej výrazné náušničky, ktoré neviseli. Prsteň ani náramok si nedala. Blond vlasy mala zopnuté sponou tak, aby vytvárali dojem akéhosi drdolu, iba jemné pramienky jej z každej strany padali okolo tváre a takmer sa dotýkali pliec. Prebehol som po nej pohľadom asi trikrát, snažiac sa zapamätať si každý detail. Nedala si mejkap, ani ho nepotrebovala. Jej jemná pokožka vyzerala dokonalo, i napriek tomu, čím si prešla. Skúmal som jej krk, či tam neuvidím nejaké stopy po rannom nedorozumení. Už keď sa zdalo, že nič nenájdem, zbadal som jemný bledomodrý fliačik. Tak predsa. Ak si nedala mejkap na tvár, musela si ho dať aspoň na krk. Ako inak by zakryla modriny ? Alebo, žeby som jej nijaké nespôsobil ? Nie, blbosť, vedel som, prečo som to robil. Aby jej vzhľad prekazil ísť na ten večierok. Alebo, aby si to všimol ten pán úžasný a ráno ma prišiel zabiť. Skončiť moje trápenie pred zrakom všetkých. Aspoň by bol pokoj. Možnože za to môže fakt, že už je spolovice jednou z nás, a tak sa jej rany zahoja rýchlejšie ako bežnému smrteľníkovi. Možno.

„Tak poďme, Lianine ma už čaká." prerušil moje myšlienky Dylan. Zase.

„Pôjdem za vami, vy choďte prví." pokynul som očami Dylanovi a Davíne.