Nečakaná nočná návšteva

2.8K 208 6
                                    

Prebudil ma hluk prichádzajúci z prízemia. Myslela som si, že už je ráno a mama buchoce s taniermi, lenže za oknom sa rozprestierala tmavá noc. Pozrela som sa na displej mobilu. Boli dve hodiny v noci. Čo mohla mama alebo otec robiť tak neskoro v kuchyni ? Odtiaľ totiž prichádzali zvuky, akoby niekto rozbíjal taniere. Displejom som si svietila pod nohy, keď som vyšla na chodbu. Doľahol ku mne mamin výkrik, a potom nastalo nepríjemné ticho. Schody som brala po dvoch, nevedela som, čo sa mohlo stať. Hádam sa nikto nezranil, čo by som potom robila ? V takej panike by sa mi nepodarilo vytočiť číslo ani na záchranku. Na poslednom schode, ktorý končil na chodbe som zastala, ani som nedýchala. Mobil mi vypadol z rúk, ktoré sa mi roztriasli ako osiky. Z chodby som videla priamo do kuchyne, kde ležali dve nehybné telá. Spoznala som mamine blonďavé vlasy a otcove papuče na nohách. To nemôže byť pravda ! Toto sa nedeje ! Nemôže ! Musí sa mi to len snívať, určite je to len nočná mora. Oni nemôžu byť...! Mama, otec ! Chcela som kričať, no v hrdle mi rástla obrovská hrča, a nemohla som vydať ani hláska. Slzy sa mi po lícach rinuli, akoby utekali pred niečím zlým.

„Kam to mohol schovať ?" začula som rozčúlené hlasy z obývačky. Prebralo ma to a uvedomila som si, že to čo sa deje je realita. Krutá bolesť, ktorá ma v tom okamihu zasiahla sa nemohla zniesť. Kto sú tí ľudia, a prečo omráčili mojich rodičov ? Na dlážke som nevidela ani kvapku krvi. Určite nie sú mŕtvi, za chvíľu sa prebudia. Musia.

„Ja neviem, choď prehľadať poschodie, ja to tu prejdem ešte raz." ozval sa iný hlas z obývačky a následne som počula kroky. Museli byť dvaja. „Choď prehľadať poschodie." povedal chrapľavým hlasom nejaký muž. Chcela som ujsť, no nohy mi prirástli k zemi. Nevedela som sa pohnúť, pohľad som upierala na rodičov ležiacich na zemi bez akéhokoľvek náznaku života, všade naokolo porozbíjané riady, dokonca pri otcovi ležal nepoužitý nôž. Jeho ostrá čepeľ sa pod svetlom mesiaca prenikajúceho cez kuchynské okná leskla. Niečo napravo sa pohlo. Pozrela som tým smerom a uvidela som chlapca, mohol mať okolo dvadsaťtri rokov, jeho temné oči ma skenovali od hlavy po päty. Ten pohľad vo mne niečo zlomil a ako najrýchlejšie som vedela, utekala som po schodoch naspäť na poschodie, kam mal namierené aj neznámy muž. Adrenalín v krvi mi dodal väčšiu rýchlosť a silu. Vôbec som nevedela, čo sa to za posledných pár minút odohralo, bola som vystrašená, zmätená a bola som sama. Na chodbe som na sekundu zastavila, obzrela sa a vbehla do najbližších dverí. V tme som rozpoznala umývadlo a vedľa neho záchod. Som v kúpeľni. Zamkla som sa a oprela sa o dvere. Počula som, ako chodil po chodbe ten neznámy chlapec. Hľadal ma. Otvoril všetky dvere, až sa dostal k tým kúpeľňovým. Chytila ma panika, snažila som sa nájsť niečo, čo by ho mohlo zraniť, alebo niečo, s čím by som ho mohla ovaliť.

„Otvor !" zabúchal na dvere. Zmietala som sa v kúpeľni, no nič som nenašla. Oko mi padlo na okno. Podišla som k nemu a čo najrýchlejšie ho otvorila. Trasúce ruky a zrak zahmlený od neprestávajúcich sĺz mi to sťažovali. Konečne sa mi podarilo otvoriť ho. Ovial ma chladný vánok, vlasy mi nahrnul do tváre. Naklonila som sa a pohľadom prečesávala okolie. Dúfala som, že sa budem mať čoho zachytiť a vyliezť von, tam sa niekde skryť a zavolať pomoc. V tom som si spomenula. Mobil mi vypadol z rúk na schodoch. Nemám šancu dostať sa k nemu. Musím vymyslieť niečo iné. Rýchlo.

„Nezahrávaj sa so mnou, nikam mi neujdeš !" otáčal kľučkou neznámy za dverami. Posledný raz som sa poobzerala po kúpeľni a do oka mi padol sklenený pohár, do ktorého si otec nalieval vodu pri umývaní zubov. Ach, možno ma to zachráni. Postavila som sa za dvere a čakala, kedy neznámy vylomí dvere. Zatiaľ len otáčal kľučkou. Bola tu nádej, že ich neotvorí, no cítila by som sa bezpečnejšie, keby som mohla dvere niečím podoprieť, aby nemohol pohnúť ani len kľučkou, lenže dvere sa otvárali do chodby, takže by to nepomohlo. Dvere sa zrazu otvorili, akoby ani neboli zamknuté. Ako? Ako sa sem mohol len tak ľahko dostať ? Nepoškodil ani dvere, ani kľučku ! Určite som sa zamkla, viem to stopercentne ! Do kúpeľne vošiel vysoký chlapec oblečený celý v čiernom s havraními vlasmi nepoddajne vyčesanými. Stál ku mne chrbtom, pohľadom po mne pátral. Ani som nedýchala, keď som mu pohár šmarila o hlavu. Pohár sa rozbil pri náraze o chlapcovu lebku, no chlapec zostal nehybne stáť. Čakala som, kedy sa omráčený zvalí na zem s krvavou hlavou. Nič sa nestalo, zato mne z dlaní vystrekla krv. Pomaly sa otočil, v čiernych očiach mu panoval výsmech. O krok som ustúpila dozadu.

Vykrvácané cityDonde viven las historias. Descúbrelo ahora