Vykrvácané city

Slovo Rusa (DYLAN)

Situácia, v ktorej sme sa nachádzali mi prišla absurdná a ironická. Napriek tomu, že som mal chuť smiať sa na Ranianovych pohŕdavých a znechutených výrazoch tváre, ktorými sa snažil skryť to zrnko strachu, ktoré mu každou sekundou rástlo a pohlcovalo celú jeho bytosť, som musel držať železnú masku a prezentovať sa najviac sebavedome, ako som sa za tie mnohé roky medzi upírmi naučil. Niekto z nás dvoch totiž musel vyzerať aspoň trochu nebezpečne v dome plnom krvilačných beštií. Nie, že by sme sa nedokázali ubrániť, ak by došlo k najhoršiemu, no boli sme len dvaja. Zatiaľ predo mnou stál iba Vitya Leonel Iľja Krasowski. Ten, komu patril dom, do ktorého sme sa práve chystali vstúpiť, ten, ktorého srdce bolo odovzdané jeho rodinným povinnostiam, čo sa vo väčšine prípadov týkalo zabíjaním ľudí beštiálnym spôsobom. Premýšľam, či mu niektorá z jeho obetí niekedy niečo urobila, alebo to bolo len kvôli zábave a drsnej reputácii. Vraj mu niekoľko obetí dokonca ušlo, no týchto ľudí a aj upírov nikto nikdy nestretol. Takže ak sa im aj podarilo utiecť, nebolo to ďalej ako jeden, možno dva kilometre od miesta ich väzenia. Nechcem vedieť, čo ich čakalo po tom. Určite nie rýchla a bezbolestná smrť. To je na tom to najhoršie. Už si myslíte, že ste voľní, že už vám nič nehrozí a zrazu vás uvrhnú do ešte temnejšej skutočnosti a vy si vravíte, že to, čo vám robili predtým bola prechádzka rajskou záhradou.

Zrazu som nebol až taký pokojný, ako pred pár minútami. A už vôbec nie, keď som začul hlasy ozývajúce sa z domu.

„Oni uže prišli. Pusť oni prosto vojtet. Ne ždite !" roztržitý ženský hlas som počul spoza dverí.

„Uspokoites, Ekaterina." upokojoval ju niekto. Možno niekto z rodiny, možno služobník.

„Kak uspokoiťsja ?! Oni ubili moego brata vot tak !" tentokrát sa jej hlas zmenil na prenikavé syčanie. Cítil som, ako Ranian nadvihol obočie a uškrnul sa. Musel som od jeho opovážlivých prejavov odvrátiť pozornosť.

„Viete, prečo sme tu." vyslovil som nekompromisne. Vitya Leonel si ma premeral a nepohol pri tom ani brvou.

„Samozrejme, poďte ďalej." jeho pohľad ma priklincoval k zemi. Sťažka som preglgol a prešiel som popri nemu držiacemu otvorené dvere, akoby to bola pozvánka do samotného pekla. Diabol si to zjavne užíval. Jeho slová boli takmer také nenútené, ako keby to bola priateľská návšteva. Čo aj bola, pretože som tu neplánoval zatvrdnúť na najbližších dvadsať rokov. Počul som, že ich výdrž v trýznení iných upírov je neprekonateľne najdlhšia v porovnaní s ostatnými rodmi za posledné tisícročie. A pri myšlienke, že by som musel každý deň znášať ich umiernené prejavy „náklonnosti" ma striaslo. Upírovi nedajú šancu zomrieť, kým mu to sami nedovolia... Čudujem sa, že sme s Ranianom neskončili podobne, možno by s nami dokonca obnovili rekord v najdlhšom mučení na svete, keďže sme zabili jedného z ich členov rodu. Našťastie sme uzavreli výhodnú dohodu a na náš skutok sa akoby.. pozabudlo. Lenže všetci sme vedeli, že je to len chvíľkové. Krasowski nezabúdajú. Neodpúšťajú. Nenechávajú nažive nič, čo ich ohrozuje alebo znepokojuje. A to všetko nás dnes dostalo sem. Daveris. Pretože ten nás z toho vysekal. Pretože on nám zachránil kožu pred Krasowskymi. Keby nebolo jeho, dávno by nás zničili. A preto sme tiež my, niekedy najviac obávaní bratia Soyerovci, ostali zaviazaní Daverisovi. Štyridsaťdva rokov. Už je to celkom dlhý čas, odkedy sme mu nesmeli v ničom oponovať a zakaždým súhlasiť s jeho ponukami. Tak to nazýval Daveris. Ponuky. Aby sme sa necítili zle zakaždým, keď by vyslovil nejaký príkaz. Na to sme tu boli, aby sme poslúchali jeho príkazy. A tak som práve prekročil prah dverí do domu momentálne najväčšej ruskej beštie.

Napriek tomu, čo som vedel o vlastníkoch tohto domu, mal som pocit, že som prišiel na návštevu k milej babičke. Všade viseli obrazy s náboženskou tematikou, kríže zavesené na stenách, ktoré boli oblepené krémovými tapetami so zlatými ornamentmi, podlahy prevažne prekrývali tmavozelené koberce so zlatými orientálnymi znakmi, ťažké bordové závesy zviazané na bokoch hnedými hrubými ľanovými šnúrkami dovnútra púšťali zopár lúčov svetla a nábytok bol mohutný a jeho sfarbenie sa vôbec nehodil k zvyšku izby. Toto všetko som zatiaľ videl len na dlhej chodbe a v nie veľmi veľkej obývačke, no možno to bola len akási predsieň alebo niečo také. Jej veľkosť im zjavne zabraňovala mať honosný krb a tak som mohol kde-tu pri stenách vidieť rebrové radiátory natreté na strieborno. Z plafónu, naopak, sa hojdal kryštálmi prečačkaný luster, ktorý musel byť naozaj veľmi starý, pretože na ňom boli držiaky a v nich pozapichované sviečky. V tejto jednej izbe na mňa bolo až priveľa farieb. Ale to nebolo jediné, čoho tu bolo veľa. Akonáhle sme s Ranianom vošli do miestnosti, otočilo sa na nás šesť párov chladnokrvných očí. A ďalší pár stál za nami. Počul som, ako Vitya Leonel zavrel dvojkrídlové drevené dvere. Čakal som, čo sa bude diať. Modlil som sa, aby to nebola pasca a Daverisova pomsta za to, že som spával s jeho sestrou. Lianine. Ach, odkedy sa toto zomlelo, nemal som na ňu vôbec čas. Ak sa tu dnes niečo pokašle, nikdy si neodpustím, že som ju tak zanedbal.