Vykrvácané city

Na nože

V nasledujúci deň som sa nevedela rozhodnúť, či mám ísť za Ranianom, alebo to nechať plávať. Neviem, čo by som mu povedala, ale keď som ho náhodou stretla na chodbe, keď som išla z kuchyne, prepaľoval ma pohľadom. A tak som sa rozhodla zostať v izbe. Nateraz. Nesmierne som sa nudila. Tardis sa so mnou nemohol rozprávať, a ja som mu preto nechcela spôsobovať ťažkosti. To, že by som len tak prišla za Dylanom sa mi zdalo desivé. Určite by sa nechcel len rozprávať. Zvláštne však bolo, že Dylan ma odvtedy, ako sa ma pokúsil znásilniť, sám viac nenavštívil. Našťastie. A Ranian, ten ma po včerajšku neznášal ešte viac. V tejto chvíli som bola úplne sama so svojimi myšlienkami. Tak strašne som sa nudila, že som chcela už zísť dolu, a zapnúť si televíziu. Lenže dolné poschodie bolo Dylanove územie, okrem kuchyne, to bolo Tardisove. A keďže v kuchyni sa Tardis neustále zdržiaval, mohla som tam byť iba ak tam boli bratia. Myslela som, že sa zbláznim, keď som zrazu zdola počula zvuk auta. Niekto prišiel. Vybehla som z izby a potichu sa posadila na horný schod. Dylan šiel otvoriť, za dverami bola veľká mužská postava v čiernom, perfektne nažehlenom obleku. Daveris. Potešila ma jeho prítomnosť, no upadla hneď, ako som pochopila, čo sa deje. Dylan si zobral zo stolíka pri dverách kľúče od auta a s Daverisom vyšli z domu. Povzdychla som si. Ruky som si oprela o kolená a hlavu podoprela dlaňami. Znudene som sa pozerala dopredu a sledovala, ako sem-tam, vyšiel Tardis z kuchyne, aby v nej mohol znova zmiznúť. Koľko asi bude Dylan preč ? Ranian je zavretý v izbe... Tardis, ten ledva prehodí jedno slovo. Mohla by som to využiť, a nejako sa zabaviť. Rozhodla som sa pre leňošenie pri telke. Nič iné sa tu robiť nedá a útek nepripadá do úvahy. Neviem celkom, kde sa nachádzam a ani to, v ktorej časti mesta som. O to je to ťažšie, pretože Blackburn vôbec nepoznám, keďže sme sa sem s rodičmi presťahovali len pred pár dnňami. Nemám šancu. Mykla som plecami a svižne zbehla po schodoch. Otvorila som skriňu v obývačke, kde bola telka a skúmala, ako ju zapnúť. Nebolo na nej nič, bola to veľká čierna plazma, čudujem sa, že sa do tej drevenej skrine vôbec zmestila. Zobrala som ovládač z koženého kresla a študovala ho pohľadom. Červené tlačidlo a pod ním nápis on/off , mi ubezpečilo ľahké zapnutie. Namierila som na obrazovku a stlačila. V okamihu sa zapla, až som sa zľakla. Bežal tam práve športový kanál. Blbosť. Prepla som na náhodné číslo. Práve dávali správy. Neznášam správy, ale táto reportáž ma obzvlášť zaujala. Bolo to naozaj...

„Polícia stále vyšetruje prípad rodiny, ktorá sa presťahovala do Blackburnu a postihlo ju veľké nešťastie. Momentálne sa vyšetruje zabezpečenie domu, keďže smrť Juliet a Philipa Raynoldsových bola zapríčinená unikajúcim plynom a následným vzniknutím požiaru. Ich dcéra, devätnásťročná Davína Rynoldsová, vyviazla bez vážnych zranení. Teraz sa o ňu starajú blízki priatelia rodiny, ale ich identita zostáva neznáma. Nevie sa, kde sa mladé dievča nachádza, ale sama potvrdila, že sa má dobre a nič jej nechýba, okrem rodičov, samozrejme. Policajt, ktorý ju vypočúval nezaznamenal nič podozrivé. Zatiaľ je to od nás všetko, viac sa dozviete vo večerných správach." reklama. Pozerala som sa ako teľa na nové vráta. Nič z toho, čo povedali nie je pravda. Prečo klamú ? Nie je mi tu dobre, chcem ísť odtiaľto preč ! Tomu policajtovi som to musela povedať pod Ranianovym nátlakom, donútil ma do toho !

„Čo tu robíš ?" počula som za chrbtom hlas. Zostala som nehybne sedieť, krv mi stuhla v žilách.

„Chcela som si len niečo pozrieť, ale...už nemám akosi chuť." odvrkla som a postavila sa na odchod. Pohľad na Raniana ma zaklincoval k zemi. Bol skoro vyzlečený. Okolo bedrových kostí mal obmotaný čierny uterák, ktorý mu ladil s vlasmi aj s očami, ktoré sa pozerali na mňa. Musím sa rýchlo prebrať, lebo to bude ešte trápnejšie, ako to je. Uhla som pohľadom.

„Kto ti to dovolil ?" pokynul rukou k stále zapnutej plazme. Obzrela som sa, akoby som tak mohla predĺžiť čas na rozmyslenie odpovede.

„Nikto. To si tu nemôžem ani pozrieť telku ?" obrátila som to naňho.

„Môžeš. Ale nie to, čo si sledovala teraz." narovnal sa, svaly sa mu napli, na niektorých miestach nahej hrude mu stekali kvapky vody.

„To nemôžeš myslieť vážne ! Týka sa ma to, nemôžem to len tak prehliadnuť a ja...ani som si neuvedomila, čo tam beží ! Bolo to tam už predtým." zatínala som zuby.

„Všetko čo poviem, myslím vážne. Myslel som, že to už vieš. Viac o tom nebudem debatovať, nechcem ťa tu viac takto vidieť. Radšej sa choď osprchovať." jeho pohľad na mňa mi naznačil, ako zúfalo musím vyzerať. A to ma vytočilo ešte viac.

„Nebudem robiť, čo povieš, ale to, čo uznám za vhodné !" rozčuľovala som sa. On bol, naopak, celkom pokojný.

„Chceš hrať túto hru ? Dobre... Aj ja budem robiť to, čo uznám za vhodné. A teraz je čas ísť sa osprchovať. Bez ďalších zbytočných slov." vykročil ku mne a schmatol ma za ruku. Čože?! On sa snáď zbláznil ?

„Pusti ma !" trhla som sa. Nič.

„Prestaň sa zmietať, inak to bude sprcha v tvojej vlastnej krvi." vyslovil a viac som sa nebránila.