Vykrvácané city

Zaslúžená výhra

Hlavne nesmiem dať najavo, že sa bojím.

Táto veta mi hrala v hlave neustále. Jej účinok sa stratil, akonáhle sa ma Ranian dotkol. Alebo skôr, ako ma zdrapil a postavil na nohy. Nemohla som si pomôcť, v tú chvíľu som proste nedokázala klásť odpor, i keď moje vnútro kričalo a bránilo sa. Vyviedol ma von z tej studenej miestnosti a pohľadom mi naznačil, nech sa ani nepokúsim ujsť, kým on zavrie dvere. Poslúchla som, ale len preto, že som vedela, že nemám šancu na útek. Okolo nôh sa mi omotal chladný vánok, a vtedy som si uvedomila, na čo som zabudla.

„Počkaj! Musím sa obliecť !" vykročila som k dverám, aby som sa dostala dnu, a zobrala si moje džínsy, no dvere boli zamknuté.

„Neskoro." uškrnul sa a hodnú chvíľu si obzeral moje doráňané nohy. Prekrížila som ich snažiac sa zakryť čo najviac, tričko som si ťahala na stehná. Uchechtol sa a chytil ma za lakeť. Ťahal ma hore schodmi, na poslednom, najvyššom, zastavil. Popáleniny na nohách ma začali škriabať, ale bolo to lepšie ako štípanie.

„Opováž sa tam hore vyvádzať !" varoval ma. Teraz mám šancu ukázať jemu aj jeho bratovi, že sa viac nebojím.

„Dobre." mykla som plecami. Ranian nadvihol pravé obočie.

„Dobre?" prekvapene sa spýtal.

„Panebože, čo je také nepochopiteľné na tom slove ?" rozhodila som rukami. Vážne ma rozčuľoval !

„Myslel som, že budeš namietať. Ale ako vidím, konečne som ťa naučil, ako sa máš správať." nadvihol ľavý kútik do úsmevu. Bol to úsmev, z ktorého vyžarovala pýcha a pochvala za vlastnú prácu. Ak sa toto tu vôbec dalo nazvať prácou. Prevrátila som očami a odfrkla si. Ranian sa zasmial a otvoril dvere. V okamihu, ako chodbu zalialo kúsok svetla z obývačky, jeho tvár skamenela. Zabuchol dvere a chytil ma za ruku. Obzrela som sa za seba, akoby som neverila, že som sa z toho strašidelného väzenia dostala do teplého prízemia tohto obrovského domiska. Zrazu mnou trhlo.

„A nesprávaj sa ako nemehlo !" zaškrípal pomedzi zuby. Poponáhľala som sa, aby som naozaj nevyzerala ako neschopné ustráchané dievčatko a o pár sekúnd sme dorazili do veľkej miestnosti s gaučami, kreslami, stolíkmi, lampami, krbom, a žiadnou telkou. Bola to obývačka, aj keď tam nebola televízia. Neviem, ako inak by som to mala volať. Hala ? Uvítacia miestnosť ?

Zbadala som ho hneď, ako som vošla. Stál vedľa Dylana, o niečom sa rozprávali, a keď sme s Ranianom vstúpili, stíchli. Ten neznámy mal na sebe čierne džínsy, čiernu košeľu s čiernym sakom, a tiež čierne lesklé mokasíny, dokonale vyleštené. Z jeho bledej tváre sršala sebaistota, hrdosť, pobavenie. Čierne vlasy mal dokonalo upravené, tak, aby mu v jeho modrých očiach nezavadzal žiadny neposlušný prameň, ako sa to často stávalo Ranianovi. Stavím sa, že aj teraz. Nedokázala som odtrhnúť oči od toho chlapa. A vedela som, že bol jeden z nich, upír. Aj tak ma priťahoval. Neviem čím, ale bolo to tak. Jeho vypracované telo, ktoré sa mu rysovalo pod oblekom k tomu možno dopomohlo. Bude to asi preto, že mi ešte neurobil nič zlé, i keď som ho absolútne nepoznala. Cítila som z neho pokoj. A preto vo mne vyvolával pocit bezpečia. Vedela som, že mi nič neurobí, že sa ma ani len nedotkne. Nie ako títo dvaja. Úbožiaci.

Vyzeral na dvadsaťtri, no mohol mať aj vyše sto. Bol predsa upír. Neviem si ani predstaviť, koľko rokov mu muselo trvať, aby vyzeral tak, ako vyzerá. Výnimočne. Chladne. Bezpečne a zároveň by dokázal vraždiť. Predstavovala som si, že by vraždil pre mňa. Že by zabil každého, kto by mi skrivil vlas na hlave. Odložil pohár so zlatistou tekutinou, ktorý držal v ruke a na tvár mu sadlo šibalstvo. Stála som po Ranianovom pravom boku a sledovala, čo sa bude diať. Nič. Ostalo ticho, počula som iba Ranianove prešľapovanie. Bol nervózny ?