Vykrvácané city

Prepáč

Ranian ma tak vyprovokoval, že som sa skoro zabudla ovládať a po ceste do izby som takmer vrazila Tardisovi. Vyjavene na mňa hľadel, ale nepýtal sa. Našťastie. Rýchlo som okolo neho prefrčala a zavrela sa v izbe. Výdych, nádych. A zhlboka. Upokojovala som sa. Tak ľahko ma vedel naštvať ! A to len sprostými slovami. Snažila som sa na to zabudnúť pri učení, čo sa vlastne ani nedalo nazvať učením. Iba som si čítala nejaké texty o symbióze medzi zvieratami a ľuďmi. Symbióza, čiže spolunažívanie... Dokonca aj to mi pripomínalo, s kým musím žiť v jednom dome. Strčila som učebnicu do tašky a šla si ľahnúť. A skutočne som iba ležala, nie a nie zaspať. Dúfala som, že mi pomôže, ak sa trochu prejdem po izbe, umyjem si tvár teplou vodou, a možno zaspím. Ibaže bolo to oveľa ťažšie, ako som si myslela. Napokon som zaspala až okolo pol tretej. A nespala som dlho. Skoro ráno mi na dvere niekto zaklopal. Nebola som celkom pri zmysloch, takže som neotvorila. Za päť minút dnu vtrhol Ranian. V tom okamihu som bola prebratá a na spánok som zabudla.

„Vypadni !" zasyčala som naňho. Ani s ním nehlo. V tvári som mu hľadala nejaké emócie alebo niečo, z čoho by som mohla vyčítať, čo sa deje.

„Nepočul si ?!" robila som z neho idiota. Sadol si do kresla pri francúzskom okne a spokojne sa na mňa pozeral.

„Za chvíľu ideš zase do školy ?" spýtal sa. Čože ? To myslí vážne ?

„Áno, ale bez teba..."

„A s kým ?" vyhŕklo z neho, ani som nedopovedala. S kým idem do školy ? No, to je dobrá otázka.

„S..." hľadala som odpoveď. Nakoniec som to vzdala a vzdychla si. Nadvihol obočie a ja som pokrčila plecami a lepšie sa usadila na posteli.

„Odveziem ťa." ponúkol sa. Neveriacky a pochybovačne som sa naňho pozrela.

„To nepôjde..."

„No, tak v tom prípade asi nepôjdeš do školy. Čo sa dá robiť, ja som sa ponúkol, či nie ?" nadvihol ľavý kútik úst.

„Tak dobre." pristúpila som, ale len preto, že som chcela vidieť Mikolasa.

„Čakám ťa o pol hodinu v hale." informoval ma a odišiel. Vzdychla som a šla sa nachystať. Po dvadsiatich minútach som bola hotová a tak som zišla do haly. Ranian tam nebol. Samozrejme, mal ešte desať minút čas.

„Praješ si niečo ?" ozvalo sa za mnou, keď som si prezerala krb, ktorý dnes nevydával teplo. Otočila som sa a usmiala na Tardisa.

„Nie, čakám na Raniana." pri jeho mene mnou zatriaslo. Tardis si to všimol a ponúkol mi čaj, ktorý práve nachystal pre seba.

„Ďakujem, takto sa aspoň trochu upokojím." dlaňami som zakryla čiernu šálku.

„Prečo by si sa mala upokojovať ?" zaujímal sa.

„Idem do školy," začala som, keď vtom Ranian vošiel, „a on ma vezie." zašepkala som, no i tak som vedela, že to počul. Jeho kamenná tvár ma v tom len presvedčila.

„Tak veľa šťastia." zaprial mi Tardis na rozlúčku.

„Píšete dnes nejaký test ?" opýtal sa ma zrazu Ranian vonku, keď som nastupovala do auta.

„Čože? Nie." zmätene som odpovedala.

„Tak prečo ti Tardis prial veľa šťastia ?" provokoval.

„Pretože je to kamarát..."

„A tiež upír." doplnil ma. Prevrátila som očami a nasadla do auta. Ranian spravil to isté.

„Ale on je iný. Je ku mne dobrý." ozvala som sa, keď naštartoval motor.

„Tuším som mu zakázal rozprávať sa s tebou. A mimochodom, kedy som bol ja k tebe zlý ?" odfrkol si.