Vykrvácané city

Skrat

Vedela som, že sa pozerá. Cítila som jeho prenikavý pohľad na celom svojom tele. Neviem, čo to do mňa vošlo, zrazu som sa chcela pomstiť. Za všetko, čo mi kedy ten sviniar, Ranian a tiež jeho brat, spravili. Len nechápem, čo malo bozkávanie s Daverisom spoločné s pomstou. Akosi som niekde v kostiach cítila, že mu to ublíži viac ako násilie alebo ostré nadávky. Že sa ho to dotkne oveľa hlbšie. A síce neviem, či to zabralo, pretože viac som sa nemala odvahu pozrieť na Raniana a nejakú ženskú, čo pri ňom postávala a držala ho za ruku. To ma tiež naštvalo, nechápem prečo, predsa mi bol ukradnutý. Teraz som mala mať plnú hlavu Daverisových dotykov, smiechu a bozkov. Lenže namiesto toho som si v kútiku, v tom najmenšom, najhlbšie zakorenenom, vyčítala, čo som spravila. Ibaže už sa z toho nedalo vyvliecť. Daveris mi niečo šepkal do ucha, bolo to niečo v zmysle, že pôjdeme hore, že tam budeme mať viac súkromia. Súkromia na... Zrazu som chcela utiecť, ibaže niečo mi v tom bránilo. Vyšli sme po schodoch, ktoré mi prišli nekonečne dlhé, a nenápadne som sa obzrela cez plece. Nebol tam. Odišiel, celkom ľahostajne. A čo som čakala ? Že sa rozbehne za mnou a odvedie ma preč ? Pche, aká som len bola naivná ! Bolo mu to úplne jedno... A zjavne sa teraz už niekde bozkával s tou čiernovláskou. Musím povedať, bola nádherná, pre mužov len ťažko odolateľná. Ani sa nečudujem, že s ňou odišiel a vykašlal sa na mňa, takú nezaujímavú a obyčajnú ženu. Alebo lepšie povedané, stále nevyspelé dievča. Mala som síce všetko, čo sa od ženy vyžadovalo, krivky, prsia, aj keď nie veľké, predsa boli... Lenže nebola som príťažlivá tak, ako tá žena. Ona bola proste iná liga. Bola jednou z tých, po ktorej určite túžilo množstvo mužov. A teraz ju dostal Ranian. A mňa mal Daveris, ktorý túžil po mne od momentu, kedy ma spoznal. Ako som to vedela ? O ničom inom mi celý večer nerozprával. Bol milý. Za rohom sa na mňa okamžite vrhol. Bozkával ma vášnivo, príjemne, nežne. Nemohla som povedať, že sa mi to nepáči. Opätovala som mu bozky, nevedela som čo s rukami, tak som mu ich položila na chrbát. Naopak, on vedel presne, čo má s rukami robiť. Jednou ma držal za stehno, druhou ma pritláčal k sebe. Jeho ruka položená na mojom chrbte mi spôsobovala zimomriavky. Vzdychla som.

„Poď." zadýchaný povedal a ťahal ma za ruku do nejakej izby, zrejme jeho spálňa. Zabuchol dvere a hneď pokračoval. Tentoraz sa mi prisal na krk, bozkával ho, až kým sa nedostal do výstrihu. Zaliala ma vlna príjemného tepla. Myslela som, že sa to nikdy nestane, že vždy budem cítiť k tým stvoreniam odpor. Lenže Daveris bol iný ako Ranian. Bol jemný a nežný, a taký pozorný. Zrazu ma chytil za zadok a ja som mu vyskočila do náruče. Bolo to také spontánne, až ma to trochu vyľakalo. Podišiel so mnou k posteli a pomaly ma na ňu položil. Pritom ma stále bozkával, ani na chvíľu sa ma neprestával dotýkať. Vyhrnul mi tie obrovské šaty až k prsiam, potom si vyzliekol čierne oblekové nohavice. Čakala som, čo príde, snažila som sa medzitým upokojiť dych. Naklonil sa nado mňa, zašepkal mi, aká som krásna a prvýkrát do mňa vnikol. Zaryla som nechty do matraca, oči som silno privrela. Tlak trochu povolil, no potom mnou opäť trhlo. Z oka mi vypadla slza. Bolelo ma to, ale nebolo to nepríjemné. Vnikal do mňa príliš rýchlo, nevedel, že som panna, a ani s tým asi nepočítal. Nepovedala som mu to, nebolo kedy. Keď to zistil, zanadával, nemohla som to neprepočuť. Cítila som sa vinná, no Daveris aj naďalej pokračoval v pohybe. Zhlboka som vydýchla, dych sa mi miešal s tým jeho. Zrazu prestal, čakal, ako zareagujem. Ostalo vo mne zvláštne prázdno. A zrazu som po tom opäť túžila. Zhodila som zo seba tie otravne veľké šaty a vyzliekla aj Daverisovu košeľu.

„Ešte, neprestávaj..." vzdychla som mu do ucha. Pousmial sa a prikývol. Dotýkal sa ma všade, čo vo mne zobudilo zmiešané emócie. Bola som ako sopka, ktorá má každú chvíľu vybuchnúť. Síce ma to štípalo a najprv mi to nebolo príjemné, no nakoniec som si na pravidelné pohyby zvykla. Pobozkal ma a posledný raz do mňa vnikol. Koniec. Bola som ubolená, Daveris ma jemne hladil, aby som sa trochu uvoľnila. Pulzovalo mi v celom tele, hruď sa mi zdvíhala a klesala. Nevedela som, že to môže byť až také silné a intenzívne. Daveris ma jemne pobozkal a obliekol sa. Pozerala som sa naňho, kam ide. Vraj si mám oddýchnuť, on sa zatiaľ rozlúči s hosťami. Unavene som prikývla a poobzerala sa okolo. Opatrne som vstala z postele, na ktorej sa rozprestieral veľký fľak krvi. Mojej krvi. Čudovala som sa, že to Daverisa nerozrušilo. Bol predsa upír. Zhodila som prikrývku na zem, aby som to nemala pred očami. Nohy som mala slabé, medzi stehnami mi pulzovalo, prsia boli napnuté. Nahá som si zahanbene ľahla do postele a premýšľala nad svojím skutkom. Bolo to správne ? Črtali sa vo mne pochybnosti. Asi áno. Asi ? Zakričal vo mne hlas. Neviem. K Daverisovi cítim náklonnosť a dôveru. Je toto láska ? Možno. Predsa som mu dovolila vyspať sa so mnou. To muselo znamenať niečo viac. Bola som taká vyčerpaná, že sa mi o tom teraz nechcelo rozmýšľať. A načo aj ? Už svoje konanie nezmením. Asi sa to malo stať. Pozerala som na šaty, ktoré pred malou chvíľou zo mňa strhol Daveris, aby spravil to, čo spravil. Chcela som to. V tú chvíľu som nezaváhala ani na sekundu. Neváhala som, pretože som po tom naozaj túžila, alebo preto, že som sa chcela pomstiť Ranianovi ? Ale aká bola toto pomsta ? Keď som sa vtedy obzrela, nebol tam, pretože mu bolo ľahostajné, čo sa chystám urobiť. Premietal sa mi v hlave obraz, ako som sa ešte pred pár hodinami obliekala do týchto šiat, ako som sa obdivovala v zrkadle, ako som sa v nich učila v izbe kráčať, aby som si na ne nešliapala, ako som sa páčila sama sebe, ako som sa páčila Ranianovi, ako na mňa pozeral, keď ma v nich uvidel. Ako mi vravel, že moje šaty sú ako jeden veľký prekážajúci paplón, keď mi ich privrel dverami auta. Pousmiala som sa. Ktovie, čo teraz robí, kde je. Isto je s tou peknou čiernovláskou a olizujú sa ako o dušu. V hrdle som zacítila žlč. Bolo mi z tej predstavy na vracanie. Dúfala som, že moje predstavy sú len predstavami, a že Ranian nič také nerobí. Ale vlastne... Ja, čo som sa pred chvíľou vyspala s Daverisom, som premýšľala o tom, s kým sa Ranian bozkáva alebo čo s tou ženskou robí, a ozvala sa vo mne žiarlivosť. Taká pálivá a presvedčivá. Nemala som na čo žiarliť, veď som ho neznášala. Ale istým spôsobom mi to prekážalo. A Ranianovi to bolo jedno. Snažila som sa zaspať, no v hlave mi stále lietal obraz ich spojených rúk. Akoby si myslela, že patrí len jej. A vlastne, možno to tak bolo, možno to tak chcel aj on. Nikdy by som neverila, čo so mnou urobí situácia, v akej sa práve nachádzam. Na jednej strane, vyspala som sa s upírom, ktorý mi bol pomerne neznámy, na druhej strane, nemohla som zniesť myšlienku, že Ranian si niekde užíva s tou čiernovlasou kravou, na ďalšej strane som nevedela, či som spravila dobre. Bola som zmätená. Žiarlila som na niekoho, kto ma neznášal a koho som aj ja neznášala, vyspala som sa s niekým, s kým som si myslela, že k nemu niečo cítim. No nebolo tam nič hlbšie ako náklonnosť, vďaka a dôvera. Bola som rada, že ma Daveris ochraňuje pred bratmi, ale to bolo celé. A k Ranianovi som necítila nič iné, ako odpor a niečo, čo ma nútilo žiarliť, aj keď som ja spravila to, čo som spravila. Prečo som taká neistá a nevyrovnaná so skutočnosťami, čo sa udiali ? Pomrvila som sa na mäkkom matraci a snažila sa vytisnúť z hlavy Ranianov pohľad. Myslela som na rozkoš, ktorú mi spôsobil Daveris, a ktorá vo mne ešte trochu rezonovala. Nakoniec ma učičíkala do bezsenného spánku. Striasla som sa, bola mi zima. Potiahla som k sebe prikrývku, a namiesto jemnej látky sa na mňa zozadu niekto privinul. V tme som otvorila oči. Kto to je a čo tu robí ? Kde to som ? Snažila som sa spomenúť si na nejaké udalosti, čo by mi naznačili, čo sa stalo predtým, ako som zaspala. Ranianov uprený pohľad, Daverisove bozky, môj smiech, vzdychy, posteľ, ostrá bolesť medzi stehnami, príjemné šteklenie a nakoniec výbuch hormónov. A zase Ranianove oči. Potriasla som hlavou.

„Hmm, Davína, poď sem..." zašepkal mi do ucha. Otočila som sa na druhú stranu a Daverisov pohľad sa vpíjal do toho môjho. Zrazu som cítila pod prikrývkou akýsi pohyb a potom náhly tlak medzi mojimi nohami. Pochopila som, bola to jeho ruka. Zaťala som zuby a roztápala sa pod jeho dotykmi. Uvedomila som si, že na sebe nemám nič. A takisto ani on. Zaplavila ma horúčava. Bolo to vzrušujúce. A stále trochu neznáme. Pritlačila som sa k nemu bližšie a vzdychla mu do ucha. Jemne ma doňho pohryzol. Nevedel si predstaviť, čo so mnou robil. Keď skončil, silno ma stisol. Nechcela som, aby sama prestal dotýkať. A tak som sa oňho začala jemne trieť.

„Davína, to by stačilo, nie ?" zasmial sa. Pokrútila som hlavou a naliehala som dotykmi na intímnych miestach. Prosím, nech pokračuje...

„Daveris, no tak, ja...asi to znovu potrebujem," nevedela som, ako ho presvedčiť, aby mi doprial tú slasť opäť, a tak som zvolila tvrdší prostriedok, „cítim k tebe niečo." priznala som, ale len preto, aby sa ma opäť dotýkal. Na moje sklamanie, vyvolalo to presne opačný efekt.

„No tak počkaj ! To nemyslíš vážne !" odtiahol sa odo mňa a posadil sa. Zaskočilo ma to, že v tom neboli žiadne city, iba túžba. Našťastie som sa z toho rýchlo vyhrabala.

„Nie, len som nevedela, ako ťa presvedčiť." zasmiala som sa a bolo mi do plaču. Takže on ku mne nič necítil. Vlastne neviem ani ja, či som niečo cítila, ale potrebovala som ho. Ako ľudia potrebujú vzduch, ako upíri krv.

„Aha...tak to potom zabralo." žmurkol na mňa a splnil mi želanie, ktoré mi už teraz nebolo tak po vôli ako predtým. Myslela som, že tak prídem na iné myšlienky a preto som ho nechala, nech si so mnou robí čo chce. Síce som lietala v tom najvyššom nebi, no cítila som sa ako v tom najhlbšom pekle. Keď mi naznačil, že neprichádza do úvahy, že by v tom boli nejaké city, nebodaj láska, posmutnela som a už sa mi tak nežiadalo po tej slasti, ktorú mi spôsoboval. Dokonca som cítila malé znechutenie. Keď skončil, urobil sa mi na stehno a ja som myslela, že sa v tú chvíľu povraciam. Nestalo sa. Nebolo mi zle z neho, ani zo seba. Bolo mi zle z toho, aká som bola naivná. Z toho, že som sa nezmenila, stále som si namýšľala, že Daveris je iný, že on má city, že práve preto, že ku mne niečo cíti, ma ochraňoval. Ale všetko bolo inak, ako sa zdalo. Daveris, zjavne spokojný so svojím výkonom ma zozadu objal a ja som cítila jeho prirodzenie na mojom zadku. Už mi nebolo tak príjemne ako predtým, ale vedela som, že si za to môžem sama. Nakoniec som uznala, že tento zážitok nie je na zahodenie a tak som sa vyrovnala s tým, čo sa túto noc stalo. Vyrovnala som sa s tým, že som prišla o panenstvo s niekým, o kom nič neviem, myslela som si, že ku mne prechováva nejaké hlbšie city, nie len túžbu a smäd po ženskom tele, že som o to prišla s netvorom. S netvorom, ktorý bol jeden z tých, ktorí mi všetko zobrali. Teraz som si mohla na zoznam stratených vecí napísať aj panenstvo. Ale aspoň ma oň nepripravil ten, čo stále tvrdil, že on na mne napácha všetko prvý. Ranian. Aspoň raz, odkedy bývam v dome bratov Soyerovcov, som sa cítila, že mám navrch. A budem sa tváriť, že to, čo sa stalo, neľutujem. Keď bude treba, vyprsknem to Raninovi rovno do tváre, nech vidí, že nemôže rozhodovať za mňa. Možno si myslí, že som Daverisovi povedala všetko, a že v najbližších dňoch ho Daveris jedným bodnutím pošle na druhú stranu, a dopraje Ranianovi vysnívanú slobodu. Že ho pošle na smrť. No ja som mlčala ako hrob. Daveris si nevšimol, že mám na krku modriny pokryté hrubou vrstvou mejkapu ani vtedy, keď mi tam vytváral pomerne veľa cucflekov. A tak to bolo dobre. Spokojne som sa pritúlila do Daverisovho náručia a opäť som zaspala.