Vykrvácané city

Príliš rýchlo sa to pokazilo

Prebudila som sa. Už po štvrtýkrát u Mikolasa doma. Poväčšine sme každý deň robili to isté. Priniesol mi vždy raňajky do postele, na obed sme šli do mesta, niekedy sme sa len tak prechádzali po mestskom parku, inokedy sme si sadli do nejakej milej malej kaviarničky a rozprávali sme sa. Rozprávali sme sa tak zaujato, že sme veľakrát zabudli na čas a Mikolas na svoje povinnosti. Dnes mám pocit, že sa poznáme už odmalička. Akoby som s ním prežila každý jeden deň, odkedy sa narodil. Po toľkých hodinách rozprávania by som očakávala, že už ma nič neprekvapí, ale zakaždým mi o sebe povedal niečo, čo ma dostalo do kolien, pozerala som naňho s otvorenými ústami, alebo sa smiala tak, že som sa musela napiť vody, pretože som sa zadýchala. Pri Mikolasovi mi môj život pripadal nudný. Veľmi nudný. Až na to, že mojich rodičov zabili krvilačné beštie a v poslednej dobe som bola zavretá v ich dome. Ibaže to som Mikolasovi povedať nemohla... Čo by si o mne pomyslel ? Možno by sa viac so mnou nechcel kamarátiť, pretože by mal podozrenie, či nie som bláznivá a nebezpečná psychopatka. Viac-menej, ja sama som neverila tomu, čo sa deje v mojom živote, tak ako by tomu mohol uveriť niekto iný ? Povzdychla som si. Mikolas musí zostať v mienke, že uňho bývam len preto, že už to so strýkom neviem vydržať. No bála som sa, že by som ho mohla týmto tajomstvom ohroziť. Bála som sa, že Ranian a Dylan ma uňho nájdu a možno mu ublížia, keď by sa im postavil do cesty. Každý večer som premýšľala, či je možné, že by ma tu našli a dokázali by Mikolasovi ublížiť kvôli tomu, že mi pomohol. Chcela som si nahovoriť, že určite by ma len odvliekli naspäť do toho ich tmavého veľkého domu, ibaže realita bola, že ak by sa im postavil na odpor, určite by nemali problém zabiť ho. Veď sa tým živili. Každý jeden deň. Ale už prešiel takmer týždeň a ani jeden z bratov sa neobjavil. Nič nenaznačovalo tomu, že by ma vôbec hľadali. Chcela som sa z toho tešiť, ale akosi som nevedela, čo budem bez nich robiť. Kde budem bývať ? Však nemôžem navždy zostať u Mikolasa. Musím si nájsť niečo vlastné, musím si zohnať peniaze, prácu a pritom chodiť do školy... Aj keď teraz som mala od školy dovolené voľno, a podľa školskej psychologičky potrebné pre psychické zotavenie jedinca, jedného dňa tam budem musieť ísť a žiť ďalej ako normálny človek, aj keď ja už nikdy normálna nebudem. Zrazu toho na mňa bolo veľa a prišla som si úplne zbytočná, pretože doteraz sa o mňa stále niekto staral. Rodičia, potom bratia Soyerovci, teraz Mikolas a jeho rodina. Odrazu som sa cítila slabá a ako záťaž pre kohokoľvek v mojom živote. Musím niečo začať robiť. Posadila som sa na posteľ a vtom mi niekto zaklopal na dvere. Pozrela som na hodiny, bolo niečo pred deviatou. To bude Mikolas s raňajkami.

„Ďalej." zakričala som. Dvere sa otvorili a za nimi stál Mikolas, ale už sa nevyškieral tak, ako sa zvykol na mňa usmievať každé ráno. Asi má zlý deň.

„Dobré ráno." konečne sa pousmial a mne sa trochu uľavilo. Nie som na príťaž, iba mám dobrého kamaráta, ktorý mi chce pomôcť. No jeho ďalšie slová ma zarazili.

„A asi aj posledné..." zaškrípal zubami. Nemohla som tomu uveriť, on ma vyháňal ? Doľahla na mňa panika, ale tvár som držala kamennú.

„Nepanikár." prekukol ma. Položil tácku s jedlom, sadol si pri mňa a chytil ma za ruku. Hľadela som naňho a modlila sa, aby mi povedal, že je to vtip a ja som naletela ako malá školáčka. Nepovedal. Iba tam sedel a pozeral mi priamo do očí.

„P-prečo tu nemôžem zostať ? Daj mi ešte pár dní, dva, to mi postačí, aby som si niečo našla. Prosím." dúfala som a nehanbila sa požiadať ho ešte o pomoc, pretože sme sa za posledné štyri dni veľmi zblížili.

„Mrzí ma to, Davína, ale viac tu nemôžeš zostať. Pôjdeš naspäť k strýkovi." tentoraz uhol pohľadom. Mám ísť bývať k strýkovi ?! Žiadneho nemám ! Bože nie, on ma chce poslať späť pod strechu tých dvoch...

„Nie, nepôjdem k nemu ! To budem radšej na ulici !" chytila ma panika a záchvat hnevu. Ja sa do toho domu nevrátim, nie, ak sa tam teraz vrátim, zažijem peklo ! To mi u Raniana nikdy neprejde, že som ušla a že som sa schovala lepšie, ako by ma on mohol vedieť nájsť. Jeho ego je väčšie a narastá, ak vidí, že ľudia kvôli nemu trpia a boja sa ho.

„Davína, už je neskoro. Volal som s ním a dohodol sa, že dnes ťa tam priveziem. Nehnevá sa na teba, povedal, že to chápe a že preto ťa nehľadal, aby si si trochu prečistila hlavu." povzbudzujúco mi stisol mi ruku. Vyvalila som naňho oči. On volal s mojím strýkom ?! Ktorý neexistuje ! Bože, Dylan alebo Ranian sa tváril, že je môj strýko a... Nie, nie, nie ! Zmohla som sa iba na pokrútenie hlavou. Mikolas ma silno objal.

„Nechaj ma tak ! Prečo si mu povedal, že prídem, ak si vedel,... vedel si, že tam nechcem ísť !" odstrčila som ho a vyhrabala sa spod perín.

„Presvedčil ma, povedal, že už sa o teba bojí, ja som si myslel, že sa ti uľaví !" rozhodil rukami. Myslel to dobre, ale aj tak na to nemal pristúpiť, ibaže on nevedel, o čo tu naozaj ide. Ja som si to však veľmi dobre uvedomovala.

„Čo budem robiť ? Čo budem teraz robiť ? Nie,...nemôžem sa tam vrátiť, jednoducho to nejde, nedokážem to." chytala som sa za hlavu a v snahe upokojiť sa a premýšľať som sa veľkými krokmi prechádzala po izbe. Mikolas už viac nič nepovedal, iba sa postavil a odišiel. Vošiel do mňa ešte väčší hnev a začala som búchať päsťami do postele, do ktorej som sa zvalila, keď odišiel. Chcela som rozbiť všetko, čo mi prišlo pod ruku, chcela som zničiť všetko, čo bolo okolo mňa, ale moje telo bolo príliš vyčerpané a napäté, aby sa čo len pohlo. Dychčala som a pozerala sa do stropu. Nakoniec som sa nahnevane zdvihla, obliekla sa do džínsov a trička a rozhodla sa odísť bez rozlúčenia a čo najrýchlejšie. Vyšla som z izby a po dlhej chodbe zamierila ku schodom. Zdalo sa, že v dome nikto nie je, bolo tam ticho. Vo vzduchu som však cítila ťažobu. Zbehla som po schodoch a už som bola len kúsok od vchodových dverí, keď vtom niekto vyšiel z vedľajšej miestnosti a vrazil do mňa. Okamžite som tú zvodnú ženu vo vysokých opätkoch spoznala. Bola to Lianine. Keď ma však zbadala, jej tvár sa ani nepohla. Očakávala by som, že bude prekvapená, ale jediná osoba, ktorá bola v prekvapení som bola ja. Nevedela som, čo mám povedať. Načo sem prišla, vedela, že som tu ? Poslal ju po mňa Dylan ? No ona sa otočila na opätku a vyšla z domu. Ani náznak toho, že by sa o mňa zaujímala. Bolo jej to jedno. Nechápavo som tam stála a zazerala na už zavreté vchodové dvere, ktorými ešte pred chvíľou prešla Daverisova sestra. Daveris... Možno on vedel, že som tu a poslal Lianine, aby sa o tom presvedčila, ale ak by som nevyšla z izby, asi by som sa nikdy nedozvedela, že tu bola. Prečo ju vôbec pustili do domu, čo mala spoločné s Mikolasovou rodinou ?! Vedia, čo je zač ?! Čo tu chcela, odkiaľ sa poznajú a za kým prišla ? Mala som toľko otázok a málo času. Za dverami miestnosti, z ktorej vyšla Lianine, som začula hlasy. Jeden ženský a jeden mužský. Vydýchla som si, keď som v tom mužskom nespoznala Mikolasov. Síce som sa naňho hnevala, možno neprávom, stále som ho mala rada a nechcela by som, aby bol v nebezpečenstve. Momentálne som ja bola to nebezpečenstvo, ktoré ho ohrozovalo tým, že ma hľadali dvaja upíri, ktorí nezaváhajú ani na chvíľu, ak majú niekoho zabiť. Rozbehla som sa ku vchodovým dverám a nezastavila som sa ani za nimi. Čím dlhšie som utekala, tým usporiadanejšie myšlienky som mala. Už som nevládala bežať, tak som aspoň kráčala najrýchlejšie, ako sa mi dalo a takmer po hodine som vedela, čo musím spraviť. Musím nasadnúť na vlak a odísť z tohto mesta navždy. Musím odtiaľto navždy odísť. Opakovala som si to v hlave stále dokola.