Vykrvácané city

Neistota citov (EKATERINA)

Odkedy Ranian odišiel, nedokázala som myslieť na nič iné, len na to, čo vo mne vyvolávala jeho prítomnosť. Celé roky som ho z duše nenávidela, pretože to, čo mi spravil a to, čo dopustil, bolo neodpustiteľné. Kvôli nemu som sa stala niekým, kým som byť nechcela, stratila som svoju slobodu, vôľu a možnosť vybrať si, ako strávim svoj život. Chcela som sa stať spisovateľkou, písať príbehy a zaľúbené básne v parížskych uličkách a spávať v bielych perinách na matraci len tak položenom na starej drevenej podlahe pri okne vysokom až po plafón. Chcela som sa budiť s východom slnka a zaspávať neskoro v noci, kedy už všetci spia, prechádzať sa v ľahkých letných šatách po pláži a nechať vlny, nech mi hladia chodidlá a mažú moje stopy v piesku, chcela som sa zaľúbiť a konať bez rozmyslenia, chcela som utekať v daždi a smiať sa. Podarilo sa mi zaľúbiť sa. Do Raniana. Prvý sen sa skončil ako nočná mora. Ďalší už ani nezačal... Vedela som kto je, no napriek tomu som mu verila. Nešlo o to, že som bola naivná, jediná chyba, ktorú som spravila bola, že som na malú chvíľu cítila, že som pre niekoho dôležitá. Aj on bol pre mňa dôležitý. Chyba, chyba, chyba... Nepremýšľala som nad tým prvýkrát, odkedy som prišla do rodiny Krasowskich. Avšak predtým bola moja myseľ čistá a plná nenávisti. No teraz, keď som ho videla a počula a cítila tak blízko, moje myšlienky spomínajú len na to dobré a krásne, čo sme prežili ešte predtým všetkým, ako sa to pokazilo. Moja myseľ bola teraz ešte plnšia nenávisti a túžby po pomste, pretože moje srdce už nebolo celkom bez citov. Prebúdzalo sa a nemohla som zniesť, že to spôsobili dva krátke okamihy v Ranianovej prítomnosti. Po tom všetkom, čo som si kvôli nemu pretrpela. Celý ten čas som sa pripravovala len na moment, kedy ho opäť stretnem a zničím ho. Kedy mu to vrátim aj s úrokmi. Bola som taká odhodlaná, až som zabudla na to, že moje vlastné city, smútok a ľútosť, ma môžu zradiť. Lenže ja som nebola jednou z tých, ktorí sa pri prvej neistote vzdajú. Potlačím akýkoľvek súcit a cit a tentokrát nespadnem do jeho pasce. Práve naopak. To, čo som pre neho nachystala, by nečakal ani v najbláznivejších predstavách.

„Tak tu si. Hľadáme ťa po celom dome," prisadla si ku mne Lyidia a zahľadela sa smerom, ktorým som pozerala ja. Premýšľala, na čo myslím.

„Chcela som byť sama," bola som k nej otvorená ako vždy. Lyidia sa mi snažila nahradiť mamu, ktorú som stratila kvôli láske k Ranianovi. Nešlo jej to zle, dokonca môžem povedať, že som s ňou mala najbližší vzťah ako s kýmkoľvek iným v tomto dome.

„Vidím, že posledné dni ťa niečo ťaží, Ekaterina," dotkla sa mojej ruky a otočila svoj pohľad na moju tvár. Ja som sa sústredila na vzdialenú vtáčiu búdku na konci záhrady, ktorú by človek z terasy nášho domu nebol schopný vidieť.

„Nemáš pravdu," vyslovila som bezpochyby a stále hľadela do diaľky. Čakala som, či nejaký vtáčik vyletí z domčeku.

„Pozri sa na mňa, dievča moje," prikázala mi nežným hlasom, ako to vedela len ona. Tomuto rozkazu som sa nevedela ubrániť. Obe sme vedeli, že sa niečo deje.

„Poradím si s tým, nie je to nič, čo by som nezvládla," presviedčala som jej dokonale pokojnú tvár.

„Dina," usmiala sa a pohladila ma po vlasoch, „neboj sa slov, ktoré ti šepká srdce. Je veľkou chybou zavrhnúť svoje city, ale ešte väčšou je, ak ich rozdelíš na tie kladné a záporné. Potom sa v tom stratíš a nakoniec si budeš myslieť, že nenávisť je lepšia ako láska," jej slová boli nežné a neuveriteľne presné, čo ma ešte viac rozčúlilo.

„Už dávno sa nevolám Dina," odvrkla som, ale odísť som nechcela.

„Toľké roky ťa pozorujem a ak ti smiem povedať, nikdy nebudeš celkom ako my. Snažíš sa o to, pretože si znenávidela to, čím si. Chceš byť bezcitná, pretože si myslíš, že to tak bude ľahšie, lenže, dievča moje, ver či never, môžeš sa o to usilovať stáročia, nikdy sa ti to nepodarí. A vieš prečo?" nečakala na moju odpoveď, „Pretože v sebe máš neoddeliteľnú časť toho, čo si bola predtým. Máš v sebe kus ľudskej bytosti, ktorej city sú také silné, že ani po toľkých rokoch chladu nevychladli. Koľkí z nás, ktorí city nepoznajú v celej ich sile a chceli by mať aspoň spolovice to, čo ty. Je málo ľudí, ktorí po premene dokážu cítiť ešte niečo dobré a pekné, väčšinou vždy tí, čo boli premenení z ľudí bývajú najzákernejší upíri. A za tie roky, ktoré si strávila u nás viem s istotou povedať, že ty dokážeš cítiť," a jej pohľad sa mi zapichol až hlboko do duše. Celé tie roky som to v sebe dusila a tajila som to pred ostatnými, lebo som to považovala za správne a za adekvátne vzhľadom k tomu, čo sa odo mňa očakávalo ako od člena ich upírskej spoločnosti. A Lyidia to vedela a priznala sa mi s tým až teraz. Koľko námahy by mi bola uľahčila, keby mi tieto slová a jej triezvy názor povedala skôr. No na druhej strane, bola som rada, že som bola nútená uprednostňovať zlé pocity a žiť s nimi v súlade po toľké roky, pretože ak by som to zanedbala, momentálne by som nemohla na pomstu pre toho sviniara ani pomyslieť.

„A načo sú mi také city, keď ma doteraz zakaždým doviedli len k sklamaniu? Odkedy som tu s vami a zavrhla som všetky emócie, ktoré boli predtým mojou neoddeliteľnou súčasťou, ani raz som sa necítila sklamaná alebo smutná," bola som rozhodnutá presvedčiť ju o svojej pravde, že byť dobrý a verný a naivný ako nejaký hlúpy človek sa nevypláca.

„Iba osoby, ktoré dokážu cítiť lásku a byť šťastné, dokážu byť smutné alebo sklamané. A tí, ktorí cítia celý život len hnev a smútok, tí zas budú cítiť lásku veľmi ťažko. Chcem, aby si si pamätala, kým si bola, pretože jedine to ťa môže spraviť neuveriteľne silnou a múdrou, Ekaterina. Vlastná skúsenosť je vďačnejšia ako pohľad cudzích očí," pustila mi ruku a postavila sa predo mňa. Musela som zakloniť hlavu, aby som sa jej mohla pozrieť do tváre, keď povedala: „Hľadala som ťa, pretože sa s tebou chce porozprávať Mikolas Iľja."

„Samozrejme," prikývla som, „túto žiadosť som očakávala."