Vykrvácané city

Polovičný upír

Prebudila som sa s neuveriteľnou bolesťou hlavy. Ležala som na tvrdej zemi, opretá o chladnú stenu. Sykla som a chytila sa za hlavu. Vzadu som si nahmatala krvavú škvrnu, takmer zaschnutú. Musela som si udrieť hlavu, keď ma zavreli do tejto diery. Bola som v malej miestnosti, mala veľkosť asi väčšej komory, kam sa uskladňuje zozbierané ovocie a zelenina. Na zemi ležala poskladaná deka a na nej vankúš. Objala som sa a triasla sa od zimy, mala som na sebe len pyžamo ! Chladná betónová podlaha mi sotva poskytne nejaké teplo. Zabalila som sa do deky a sadla si na vankúš. Bolo to lepšie, ale v porovnaní so situáciou, v akej som sa nachádzala sa to nedalo porovnať. Počkať, ja vlastne ani neviem, v akej situácii sa nachádzam ! Pamätám si, ako ma niekto uhryzol, a potom mi dal napiť sa krvi z jeho zápästia. To som teraz akože upírka ?! Na sebe som zatiaľ žiadne zmeny nespozorovala. Žiadne strašidelné tesáky, lepšie vnímanie zvukov, chuť po krvi, ani nič podobné. Prečo ma sem zavreli ? Čo odo mňa chcú ? Zasiahlo ma pomyslenie na mojich rodičov. Sú mŕtvi. Tá myšlienka ma prenasledovala stále dokola a dokola. Plakala som a plakala, kým som nezačula nejaký zvuk. Akoby niekto kráčal po starých schodoch, potom otváranie ťažkých železných dverí. Uvidela som postavu pred sebou.

„Pozrime sa, kto sa nám to zobudil. Vyspala si sa dobre ?" jeho irónia mi prehnala zimomriavky po celom tele.

„Čo ch-chceš ?" neodvážila som sa naňho pozrieť.

„Prišiel som ti ujasniť pravidlá. Takže, po prvé, budeš robiť, čo ti poviem. Ak nie, naučím ťa oľutovať tvoje chyby. Ak ma neposlúchneš, skončíš zle. Veľmi zle. Pre mňa to bude ako odtrhnúť kvet, mňa to poteší, no a ty...budeš trpieť. Každým. Kúskom. Tvojho. Tela." prikrčil sa ku mne a tvár mal priamo pred tou mojou. Hlavu som otočila nabok, aby som sa nemusela pozerať do jeho krutých čiernych očí.

„Rozumela si ?" zachripel a potiahol ma za vlasy, aby som mu videla do tváre. Presne vedel, kde má potiahnuť. Vlasy pri zaschnutej jazve na hlave sa mi napli, a ako ich potiahol, jazva sa zase otvorila. Cítila som ostrú bolesť, ktorá mi rezonovala v každom jednom zmysle a svale.

„Au." nezmohla som sa na nič iné.

„Tak dobre, tvoja odpoveď mi stačí." zachechtal sa a odstúpil odo mňa. Podišiel k dverám a zavrel ich, pričom sa o ne oprel chrbtom a ruky si založil na prsiach.

„Teraz môžeme nerušene pokračovať." uškrnul sa. Jeho úsmev ma zamrazil, neznamenal nič dobré. Bol krutý, posmešný a naháňal hrôzu. Čo so mnou chce robiť ? Bála som sa odpovede, no o chvíľu som ju vedela aj bez zbytočných rečí. V sekunde ma zdrapil za ruku a postavil na nohy. Podlomili sa mi, no zachytil ma. Urobil to iba preto, aby ma následne mohol hodiť o stenu. Narazila som na studený betón chrbtom a zošuchla sa na zem. On nehybne stál, akoby o stenu hodil pohár a nie človeka !

„To bolo za to, že si sa pokúsila ujsť." utrúsil, akoby sa ani nič nestalo. Zase sa pohol a vykročil ku mne. Skrčila som sa pod jeho dotykom. Pohladil ma po líci a vzápätí mi dal takú silnú facku, že som hlavou udrela o tvrdú zem. V tej chvíli mi vyhŕkli slzy, hlava ma rozbolela ešte viac, bodaj by nie, keď mi ju tresol o zem, a zatočila sa mi. Na perách som zacítila horko-sladkú chuť. Bola to krv, ktorá sa mi valila z nosa po náraze hlavy. Šmahom ruky som si ju zotrela, snažiac sa zastaviť ju. Nepomohlo to, znova začala tiecť.

„To bolo za to, že si ma chcela oklamať." začula som pred sebou jeho chrapľavý hlas. Jeho teplý dych som cítila na tvári, no jeho majiteľa som nevidela. Zahmlilo sa mi pred očami. Cítila som, ako ma zdrapil za vlasy a jedným ladným pohybom ruky ma postavil na nohy. Privrela som viečka silnejšie a čakala, čo príde.

„A toto je za to, že... Ja neviem, niečo si už vymysli v tej tvojej sprostej hlave, dobre ?" ľahostajne povedal a potiahol ma za vlasy tak silno, že som spadla v celej svojej kráse na dlážku. Plakala som a krv sa mi miešala s horkými slzami. Bála som sa, že ma zabije, alebo že ma bude týrať donekonečna. Kým odišiel, ešte do mňa pár ráz štuchol topánkou. Vraj, či som v poriadku. Nebola som naňho naštvaná, hnev sa rozplynul na prah. Teraz som sa bála o svoj život, bola som vystrašená, nevedela som, čo so mnou bude, bola som zmätená, unavená, hladná, bola mi zima, ale najviac som vnímala bolesť zo straty. To, že moji rodičia boli mŕtvy som nedokázala zniesť. Že ma zbil nejaký psychopat, to nebolo nič v porovnaní so smrťou mojej mamy a otca. Plakala som, bola som celá špinavá a od krvi. Nemohla som uveriť, ako sa mi mohol život zmeniť z minúty na minútu.