Vykrvácané city

Barové pokušenie (RANIAN)

Tresol som dverami môjho auta viac, ako som chcel, ale môj hnev, ktorý som musel doteraz skrývať, ma nakoniec ovládol. V tej chvíli mi vôbec nezáležalo na tom, že ho môžem rozbiť. A aj keby, mám dosť peňazí na to, aby som si kúpil ďalšie a ďalšie. Môžem si kúpiť všetko, pretože ja som ten, kto o tom rozhoduje. Som sám sebe pánom. A aj jej. Musím ! Nesmie sa ku mne takto správať, nesmie sa mi vysmievať do tváre ! Ak to spraví ešte raz, neovládnem sa. Nie, ak tam bude niekto prítomný, tobôž nie môj brat. Teraz si zo mňa bude len uťahovať, už ma nebude brať vážne. Ale čo, na Dylana sa môžem vykašlať. Plány byť vodcom mi kazí on. Daveris. Dal jej nádej, dal jej šancu. Ako jej mohol dovoliť, aby ho volala menom ?! Nám to nedovolí, iba ak v úplnom súkromí. Nechápem to, nejde mi do hlavy, že to spravil, iba ak... Iba ak by si na ňu robil zálusk. Áno, to je to správne vysvetlenie. Chce ju iba pretiahnuť a potom sa ňou najesť. Chce jej krv, nič iné. Či na plachte, či v ústach, to mu je jedno, a viem, že on dosiahne oboje. Vždy to dostane. Buchol som päsťou o volant tak silno, že sa na ňom vytvorila malá prasklina. Malá prasklina sa však vytvorila aj vo mne. Neviem presne prečo a kde sa vytvorila, ale viem, že tam je. Cítim, ako sa chce rozrásť, ale ja jej to nedovolím. Jednoducho to nedokážem pripustiť. Nie to, že môže Davina tykať Daverisovi by ma nahnevalo, ale to, ako sa naňho pozerala. Jej oči sa leskli od nadšenia a údivu, od nádeje, ktorú v ňom videla. Myslela si, že vidí to najkrajšie stvorenie, aké kedy videla, i keď je to krvilačná beštia. Jej oči si mysleli, že vidí svoju záchranu, svoje vykúpenie. Ale prečo ? Ja som ten, kto ju zachránil pred tým, aby zhorela v dome so svojimi rodičmi, ja som ten, ktorý jej poskytol strechu nad hlavou. Ale aj ten, ktorý ju trýznil. Zaslúžila si to predsa ! Presviedčal som seba samého. Hnev vo mne rástol neuveriteľnou rýchlosťou, a aby som sa náhodou nevrátil a nezmazal úsmev z jej drzej tváričky, šliapol som na plyn. Auto sa pohlo z miesta a o chvíľu som sa už preháňal mestom. Hlavou mi leteli jej obrazy, ako sa mi vysmieva, ako sa škerí, keď sa rozprávala s Daverisom, ako sa chichotala, keď si on zo mňa robil somára, ako mi hovorila, že ma nenávidí, ako som jej ubližoval, ako sa so mnou bozkávala, i keď to len predstierala, aby som jej dal pokoj, ako sa zakaždým snažila nado mnou vyhrať, ale vedela, že sa jej to nikdy nepodarí. Pousmial som sa, keď som si spomenul na tú chvíľu v šatníku, keď sa chcela prezliecť, ale ja som tam stál a pozeral na ňu. Povedala, že nechce, aby som tam bol, a tak som zavolal na Dylana. Jej strach v očiach ma pobavil, ale teraz za to cítim vinu. Vedel som, že radšej si vyberie mňa, pretože Dylan bol úchylák a ak uvidel viac odhalenej pokožky na žene, musel ju mať. A bolo mu jedno, kde sa nachádzal. Odfrkol som si a zahnal myšlienky spolu s pocitom viny do kúta. Prudko som zabočil doľava a zaparkoval auto v malej tmavej uličke pred barom. Tak dlho som tu nebol, že som skoro zabudol, čo ma vnútri čaká. Ležérnym krokom som sa odpratal na nízku voľnú sedačku, pred ktorou bol malý sklený stolík. Bolo tu pomerne málo ľudí. Skôr by som povedal, že len tí, ktorí tu pracovali. Vlastne tu boli dokopy len lacné ženy. Krvavé štetky. Sedel som a čakal, kým mi príde čašník naliať. Po chvíľke sa objavil.

„Čo si dáte ?" postavil sa predo mňa. Poobzeral som sa po okolí a začal si vyberať. Do očí mi udrela blondína s krátkymi vlasmi a oblými bokmi, ktorá si práve naťahovala podväzky. Práve sa asi začala jej zmena. Očami som mu naznačil, nech ju privedie.

„Takže dnes to bude Daisy." nadvihol obočie ten mladý čašník a odvliekol sa za ženou. Kto sa dnes, preboha, volá Daisy ?! Čakal som, kým ju ku mne zavlečie, ako všetky, ale ona, napodiv, prišla sama. Dobrovoľne. Tak to sa mi tu ešte nestalo. Väčšina týchto žien tu čakala na zákazníka ako na smrť. Prvý zákazník, okamžitá smrť. Prežijú iba vtedy, ak sa niektorému zo zákazníkov mimoriadne zapáči a dáme si ju odložiť, aby nám ju nikto iný nevycical. Takéto odloženie si však mohli dovoliť iba tí najbohatší. Postavila sa predo mňa takmer nahá. Mala na sebe čierne tangá a čipkovanú podprsenku, cez ktorú jej bolo všetko vidieť, a nechýbali ani čipkované podväzky. Na nohách mala biele lodičky a tvár jej zakrývala maska. Jej pery boli veľké a jemne narúžované. Oči som dobre nevidel, pretože mi v tom bránila tá biela maska. Krátke blond vlasy jej padali na plecia. Bola dokonalá, ako predurčená zomrieť v mojich rukách. Odhadoval som, že mohla mať okolo dvadsaťpäť rokov. Ako sa sem dostala, som tušil. Určite je z inej krajiny, myslím, že z Talianska. Jej pleť bola zlatisto opálená. Južné Taliansko, Kalábria. Určite. Premýšľal som, čo od nej chcem. Bola ženská, nesmelá, pripravená na všetko a sexi.

„Ako mám začať ?" naklonila sa ku mne a zapriadla mi do ucha.

V hlave mi okamžite preleteli predstavy, ktoré som s ňou chcel vyskúšať. Neviem prečo, ale zdala sa mi príťažlivá oveľa viac, ako všetky ostatné, ktoré som doteraz ochutnal. A verím, že jej krv bude zo všetkých vynikať.

„Rob, čo chceš." vyslovil som a prizeral sa, ako sa ladne otočila a podišla k tyči. Nepotrebovala ani hudbu. Zohýnala sa, rozkračovala, hádzala po mne zvodné pohľady. Iba z pohľadu na ňu som skoro vybuchol. Rukou som ju zavolal. Nečakala dlho a podišla ku mne. Ani som nestihol reagovať, kedy sa na mňa vyšplhala. Sadla si obkročmo a bozkávala ma na krku. Bokmi sa obtierala o moje tak dokonalo, že za pár sekúnd som bol v siedmom nebi. A to sa nič poriadne nezačalo. Rukami som ju chytil za stehná a roztrhal na nej podväzky. Vzdychla mi do úst. Vedel som, že to zájde ďalej, ako sa patrí, a tak som ju zaviedol do izby, ktorú som tu prenajímal. Z času na čas som sem chodil. Tam ma mohla bozkávať aj na iných miestach, ako len ústa a krk. Začala ma obsypávať bozkami na hrudi. Privrel som viečka a užíval si slastný pocit. Lenže akonáhle som ich opäť otvoril, videl som pred sebou šmuhy. A zrazu to prišlo. Videl som, ako na mňa pozerá, ako bledne. Ako sa ma bojí, aká je sklamaná. Prečo ? Čo som zas urobil ? Ako je možné, že je tu ? Odvrátil som zrak a pozrel sa na ženu pred sebou. Ešte stále tam bola Daisy a robila si prácu. Ale ja som nič necítil. Stále som tam videl Davínu, ako sa na mňa znechutene a nenávistne pozerá. Došľaka ! Odsotil som tú štetku, ktorá sa mi ešte pred pár minútami zdala krásna a obliekol sa. Kam sa podela ? Prečo tu nie je ? Odišla ? Vybehol som z izby a vyšiel pred bar. Nebol tam nik, ani živej duše. Iba moje auto, do ktorého som rýchlo nasadol a uháňal po cestách domov. Musím ísť rýchlo za ňou. Musím jej vysvetliť, čo videla. Ani som nevypol motor, a ponáhľal som sa do jej izby. Rozrazil som dvere. Nebola tam. Kde je ?!

„Davína!" skríkol som.

„Č-čo je ?" vyplašene vyšla z kúpeľne.

„Kde si bola ?" podišiel som k nej. Ako jej to len vysvetlím ?

„Umývala som si zuby. P-prečo ?" odpovedala neisto. Zvraštil som obočie. Umývala si zuby ?

„Bola si vonku ?" overoval som.

„Čo ? Čože ? Nie !" nechápavo sa na mňa pozrela. Prikývol som a rukou si prešiel po tvári. To nie je možné. Nechápem, ako sa tam mohla objaviť, potom tak rýchlo zmiznúť, bez akejkoľvek stopy, a teraz ma tu ešte aj klamať !

„Prestaň sa tváriť ako neviniatko ! No tak, priznaj sa ! Viem, že si to videla. Viem, že si bola pritom, keď ma Daisy bozkávala !"stíšil som hlas, ale stále znel hrozivo. Davine vyleteli oči z jamiek. Výraz jej tváre sa zmenil na znechutený a zhrozený.

„Neviem, čo si robil, a ani to nechcem vedieť, ale ja som bola celý čas zavretá tu, v tejto sprostej izbe, a ak by som aj išla von, čo by mi, mimochodom, ani jeden z vás nedovolil, určite by som nešla za tebou, aby som sa pozerala, ako to robíš s nejakou šľapkou !" vykričala mi do tváre. Jej posledné slová ma zarazili. „...určite by som nešla za tebou, aby som sa pozerala, ako to robíš s nejakou šľapkou !" Ako to robíš s...

„Neverím ti !" mykol som plecami. Založila si ruky vbok a šibalsky sa na mňa pozrela, v tvári výsmech. Ešte väčší ako predtým.

„Možnože...si si to iba predstavoval, že sa na teba pozerám, pretože...si sa cítil vinný. Za to, čo mi spôsobuješ !" vyrukovala. Nemohol som tomu uveriť ! Ako sa opovažuje toto mi povedať ?! Necítim sa vinný, a ani nie som.

„To, čo si práve povedala, nemá nič spoločné s tým, že... ! Je to už jedno, jasné ? Zabudni na to !" varoval som ju. Môj hlas naplnili pochybnosti. Vystrašene predo mnou stála a krčila sa, aby som ju neudrel. Takmer som to spravil, no schytali to dvere. Zabuchol som ich s myšlienkou, ktorej som sa bál. Vedel som, že v izbe s Daisy nikto iný nebol. Ani Davína. Nikto. To sa so mnou pohrávalo moje svedomie. A vedel som, že som vinný. Za všetko, čo som tomu dievčaťu spôsobil. A tiež som vedel, že prasklina, ktorá vo mne praskla spolu s volantom v mojom aute, sa začala rozrastať po celom mojom vnútri. A ja som ju nevedel zastaviť. Pred očami sa mi zrazu objavovali obrazy všetkého zlého, čo som kedy spravil. Ešte nikdy som sa tak necítil. A to ma privádzalo do ešte väčšieho šialenstva. Zavrel som sa v izbe a poznal jediné vyliečenie. Alkohol. Sadol som si na zem a oprel sa o stenu, hlavu som zaklonil, aby mi do hrdla ľahšie stekala vodka. A potom ďalšia a ďalšia.