Vykrvácané city

Byt (DYLAN)

„Pohlo sa!" zakričal na mňa zrazu Tardis z jedálne. Dobehol som za ním a cez plece som sledoval, ako sa malá modrá bodka na obrazovke pomaly pohybuje. Môj plán vyšiel.

„Ďakujem, musím ísť," potľapkal som ho po pleci a načiahol sa po svoj notebook, cez ktorý som sledoval moju bývalú priateľku. Vedel som, že nesmiem strácať čas, ale nemohol som sa veľmi ponáhľať, aby si ma náhodou nevšimla. Našťastie, Tardis mi požičal jeho auto, aby som mal lepšie maskovanie. To nebol zlý začiatok. Nasadol som do staršieho modelu ešte s klasickým rádiom, na ktoré som nebol zvyknutý a zamyslel sa, či si Tardis nezaslúži lepšiu odmenu. Ak sa dnes niečo dozviem, určite neostane bez odmeny. Veď celé dni a noci nezažmúril oka, len aby mi dal signál, ak sa modrá bodka pohne z miesta. Po štyroch dňoch, Lianine konečne vyrazila. Už sa stmievalo. V hlave mi hrali Daverisove slová o tom, že má možno niekoho iného. Ak je to tak, neručím za seba, keď ich spolu uvidím. Pridal som plyn a za prítomnosti čudného zvuku toho starého vraku som sa vydal po stopách Lianiných pneumatík. Po pol hodine cesty som už bol netrpezlivý a zvedavý, kde nakoniec zaparkujem auto. Akonáhle Lianine auto vyšlo z mesta, začal som byť viac a viac podozrievavý. Po ďalšej hodine a zopár prejdených dediniek a obcí sme vstúpili do vedľajšieho susedného mesta. Lianine bola len o dve autá predo mnou. V Prestone som bol veľakrát, ale Lianine ho nikdy nespomínala. Dokonca, spolu sme tam nikdy neboli. Nebolo prečo. Ale teraz tu akýsi dôvod je.

„Preston, Preston, hmm," opakoval som si a ľavou rukou som netrpezlivo klepal o volant, kým som stál na semafore. Obzeral som si okolie z okna požičaného auta, ale nič ma neupútalo. Stále som dúfal, že Lianine sem chodí len na manikúru, alebo na masáž. Nedokázal som si predstaviť, že by bola ochotná chodiť za nejakým chlapom až sem. Trhlo mnou, keď nedočkavý šofér za mnou použil klaksón, aby ma dostal z predstáv a vrátil do reality. Šliapol som na plyn a sledoval som modrú bodku na notebooku, ktorý som mal na sedadle spolujazdca. Vodič za mnou ostal stáť na červenej. Škodoradostne som sa pousmial a bol som trochu spokojnejší.

„Čo to, dopekla..." zanadával som, pretože obrazovka na notebooku stmavla. Klikol som na klávesnicu, nech sa opäť preberie, ale zasvietila mi na ňom iba prázdna červená ikona zobrazujúca vybitú batériu. Ten idiot, Tardis, nemal celý ten čas zapojený počítač?!

„Ja ho asi zabijem!" buchol som rukou do volantu, ktorý nesúhlasne zarachotal. Nevadí, poradím si aj bez navigácie. Stačí, ak Lianine auto nespustím z dohľadu. Bol som prekvapený, ako hladko cesta do cieľa prebehla. Odbočili sme z hlavného ťahu a po pár odbočeniach sa dostali na neveľké parkovisko, ktoré očividne prislúchalo obytnému komplexu, ktorý som mal pred očami. Nenápadne som zaparkoval obďaleč a čakal, či niekto príde. Namiesto toho vystúpila Lianine z auta, z kufra vybrala dve veľké biele nákupné tašky a pobrala sa k vchodovým dverám.

„Takže ty mu ešte aj nakupuješ potraviny, áno?" vzkypel vo mne hnev a rýchlo sa ponáhľal k dverám, aby sa nestihli zabuchnúť. Jemne som ich prichytil a počúval, na ktorom poschodí sa Lianine zastaví. Štvrté. Počul som, ako vyťahuje kľúče a odomyká, medzitým som sa dostal dostatočne blízko na to, aby som videl, do ktorých dverí vchádza.

„To som ja!" počul som, ako zakričala do bytu a zatvorila za sebou dvere. Teraz alebo nikdy! Ak ju prichytím, budem mať dôkaz, že ona môže za náš rozchod, nie ja. Vyšiel som po posledných schodoch, ktoré ma delili od bytu s číslom 17. Akonáhle som stál pred dverami, trochu som znervóznel. Načúval som, ale hlasy som nepočul. Určite ich vyruším v tom najlepšom. Zaklopal som. A dvere sa po chvíle otvorili.

„Dylan?!" Lianine vyzerala nemilo prekvapená.

„Áno, uhádla si," ironicky som sa na ňu vyškeril. Videla, aký som nahnevaný, pretože naklonila hlavu nabok. To robila vždy, keď čítala moje emócie.

„Nemôžem ťa vpustiť dnu," zarazila ma jej rozhodnosť a neústupčivý tón v hlase.

„Nezabrániš mi v tom," mykol som plecami a vedela, že mám pravdu.

„Nie, Dylan, toto nie je o tebe. Ani o mne. Ani o nás, rozumieš? Netýka sa ťa to, takže teraz odíď!"

„Čo to, dočerta, rozprávaš? Ako to myslíš, že toto nie je o nás? Veď sme sa kvôli tomuto tu," poobzeral som sa dookola, „rozišli!"

„Aby som ťa ochránila, musela som to pred tebou tajiť a ani to, že si ma sledoval až sem, ti nepomôže, pretože teraz sa otočíš a odídeš!" zvierala ľavou rukou zárubňu dverí, akoby ma mala zastaviť pred vpádom do bytu, na ktorý som sa chystal.

„Aby si ma chránila? A čo, zrazu je z teba Matka Tereza? Neboj sa. pokojne sa priznaj, s kým sa tu stretávaš, ha?" vykročil som k nej.

„Neopováž sa!" vystrela obe ruky pred seba a letmo sa dotkla mojej hrude. Využil som to a chytil jej zápästia a pritisol si ju k sebe, aby som okolo nej mohol prekĺznuť do bytu. Ponáhľal som sa cez malú predsieň a vpálil som do kuchyne spojenej s malou obývačkou. Miestnosť bola prázdna.

„Kto to bol?" začul som hlas a z pootvorených dverí vyšlo dievča. Doslova som cítil, ako sa mi od údivu rozšírili zreničky. Davína?!

„Povedala som ti, aby si nevychádzala, kým po teba neprídem!" počul som Lianine rozčúlený hlas za chrbtom. Nerozumel som tomu.

„Prečo je tu?" spýtal som sa a prepichol som Lianine pohľadom. Nie kvôli tomu, že ukrývala Davínu, ale preto, že ukrývala Potomka a nepovedala mi o tom, „Prečo pomáhaš niekomu ako ona? Spolupracuješ s Potomkom?!"

„Niekomu ako ona? Tak to si vyprosím, Dylan! Takto o mne ne..."

„Drž hubu!" okríkol som Davínu, ktorá chcela hájiť svoje ego a stále hľadel do Lianiných očí, ale nevedel som z nich nič vyčítať.

„Upokoj sa," vzdychla si, „Davína nie je Potomok."