Vykrvácané city

Zahraničný priateľ

„Ešte som ťa tu nevidel. Dnes je tvoj prvý deň ?" prihovoril sa mi plavovlasý ruský chlapec cez prestávku, kedy sme sa presúvali po dlhých chodbách na našu ďalšiu spoločnú hodinu. Aká náhoda.

„Áno." prikývla som. Kráčali sme dolu po schodoch na prvé poschodie, kde sme mali mať ekológiu.

„A páči sa ti tu zatiaľ ?" napravil si ruksak na ľavom pleci.

„Celkom hej." usmiala som sa.

„Celkom? Ako to myslíš ?" tváril sa zmätene. Do začiatku hodiny sme mali ešte pätnásť minút, tak sme sa rozhodli ísť si sadnúť von. Našli sme prázdnu lavičku a posadili sa.

„Už sa mi stihol predstaviť riaditeľov syn." prevrátila som očami pri myšlienke na nafúkaného a sebavedomého Dennisa.

„Ach," zasmial sa, „máš na mysli Dennisa Cola Petersona ?"

„Presne." oprela som sa o tvrdé drevené operadlo.

„On nezmešká nič. Predstav si, Dennis vedel o tvojom príchode ako prvý a najviac sa na teba tešil." zadíval sa kamsi do diaľky. Pozrela som sa jeho smerom a uvidela k nám kráčať nagélovaného Dennisa.

„Dala by som všetko za to, že bol len zvedavý na dievča z Londýna." pokrútila som hlavou. Mikolas to nekomentoval, alebo ma nepočúval.

„Koho to tu nevidím ! Vedel som, že sa ešte stretneme." žmurkol na mňa. Po chrbte mi prebehli zimomriavky, keď som uvidela kráčať k nám celú Dennisovu bandu namyslencov, akým bol on. Prevažne boli všetci hnedovlasí, až na dvoch chlapcov v úzadí s čiernymi vlasmi a nemohla som si nevšimnúť ich výrazné tmavé oči, takmer čierne.

„Nazdar Iľja." pozdravil jeden z nich Mikolasa. Ostatní oňho ani okom nezavadili. Bolo to divné, Mikolas pozdrav ignoroval. Videla som na ňom, že je z nich nervózny. Zatínal päste tak silno, že jeho hánky naberali bledú farbu. S jeho pokožkou bielou ako stena to bolo málo viditeľné.

„Ako išli anglické dejiny ?" predstieral záujem Dennis.

„Tak čo chceš ?" vyhŕkla som prehnane.

„Pokoj, pokoj dievča." pootočil sa a s jeho poskokmi sa zasmiali. Debili.

„Neviem, čo je tu také smiešne !" pozbierala som si učebnice z lavičky a zbalila ich do tašky.

„Nepôjdeš so mnou von ?" zaskočil ma otázkou. Čiernovlasý chlapec vzadu zapískal.

„Čo prosím ?" nadvihla som obočie.

„Piatok večer. Iba my dvaja." ukazoval prstom raz na seba raz na mňa.

„Ani ťa nepoznám." vyhovárala som sa. Nechcela som s ním ísť v žiadnom prípade.

„Tak ma spoznáš, pozri..." začal, no Mikolas ho prerušil.

„Dennis nechaj ju. Nevidíš, že s tebou nikam nechce ísť ?!" postavil sa predo mňa. Jeho obranné gesto ma prekvapilo, no bola som rada.

„Ty sa do toho láskavo nestaraj ! Je to len medzi mnou a ňou." naparoval sa Dennis.

„Davína, povedz mu, že s ním nikam nechceš ísť." vyzval ma Mikolas.

„Tak do toho, počúvam." založil si ruky na hrudi Dennis.

„Hmm, ja..." hľadala som pravé slová.

„Áno?" uškrnul sa Dennis. Bol si istý, že ho neodmietnem. A práve preto som to spravila. Potrebuje, aby mu niekto zhodil to veľké ego.

„Prepáč, ale nepôjdem s tebou."

Chlapci postávajúci za Dennisom sa rozosmiali. Dennis celý očervenel.

„Toto oľutuješ, mladá dáma. Pamätaj, s tebou som ešte neskončil. Raz ťa dostanem !" otočil sa na päte a odišiel. No super, prvý deň a ja už som si znepriatelila riaditeľovho syna ! To sa môže stať len mne.

„Neber ho vážne, len nevie zniesť, že ho niektorá odmietla. Väčšinou sa mu do náručia vrhajú ženy s radosťou." upokojoval ma na ceste do triedy.

„Ďakujem." usmiala som sa naňho a sadli sme si do prvej lavice hneď pred katedru. Opätoval mi úsmev a hodina ekológia sa začala. Aspoň, že mám aj nejakého kamaráta, ak sa to tak dá vôbec povedať. Pomyslela som si a počúvala profesorku Perésovú ako hovorí o problémoch recyklácie.