Vykrvácané city

Mrzí ma to, Ranian... (DYLAN)

„Vieš, keď bol Ranian malý, znásilnili ho. Asi šesťkrát. Teda o toľkých mi povedal alebo skôr, o toľkých viem. Veľmi sa za to hanbí, čo mu neberiem. No najhoršie na tom je to, že to bolo kvôli mne..." vytresol som zo seba najväčšie Ranianovo tajomstvo. Vedel som, že ak sa dozvie, že som jej to povedal, som mŕtvy, ale bolo príjemné vyrozprávať to niekomu inému. Po toľkých rokoch zarytého mlčania som to už potreboval zo seba dostať von a ani som nevedel ako veľmi, až kým som to nevyslovil nahlas. Bola to pre mňa nepríjemná spomienka, ale bola pravdivá. A na Davíne som videl, že mi verí. Preto som sa možno aj rozhodol, že ak sa bude pýtať, poviem jej viac. Zatiaľ však len vyjavene sedela a hľadela niekde za mňa, asi na stenu. Zrejme hľadala tie správne slová. A keď ich ani po desiatich minútach nenašla, uľahčil som jej to.

„Stalo sa to asi keď mal štrnásť rokov. Náš strýko... Nikto nevedel, aký v skutočnosti je. Až kým jedného dňa...Chcel, aby som mu urobil dobre. Ja som mal len dvanásť. Bolo to strašné, pamätám sa na to, akoby to bolo pred pár rokmi. A pritom, bolo to pred niekoľkými storočiami !" pošúchal som si tvár dlaňami. Davína vedľa mňa ticho sedela, jej zreničky boli čierne ako uhoľ. Blčal v nich... hnev ? Strach ? Zhrozenie ? Nevedel som. Jej pohľad zrazu neprezrádzal nič, odkedy sa vyspala s Daverisom. Vedel som, že to ľutuje, najmä teraz, keď sa dozvedela pravdu o Ranianovej minulosti.

„Takže...Ranian ťa zachránil ?" hlesla.

„V podstate áno. Keď sa dozvedel, že som musel..." odkašlal som si, bolo to ponižujúce, „že ma strýko donútil, aby som mu urobil dobre rukou, okamžite šiel za ním. Chcel som ho zastaviť, že sa to už nestane. Ani sa to nestalo. Pretože to za mňa znášal Ranian. Obetoval sa. Kvôli mne. A potom... raz za mnou prišiel, že ho znásilnil. Že už nechcel len tú jednu vec, chcel viac, chcel s ním mať sex. Lenže Ranian sa bránil. Strýko bol však silnejší... Ten hajzel !" zaťal som zuby a päsťou udrel do drevenej tyče, ktorá držala baldachýn nad posteľou. Všetko sa mi zrazu vynorilo, všetky spomienky, to, ako sa Ranian bál, že opäť za ním príde strýko a bude niečo žiadať. Nerobil to často. Mával len skraty, kedy mu preplo a vtedy ho nezastavil nikto. Nikto ho ani nemohol zastaviť, pretože nikto o tom nevedel. S Ranianom sme sa za to hanbili a tak sme sa dohodli, že to nikomu nepovieme. Nikdy. A teraz som jej to povedal. Panebože, on ma zabije...

„To je strašné ! Nechutné..." zašepkala.

„Nemal som ti to hovoriť. Nikto o tom nevie." vystríhal som ju. Prikývla.

„Prečo ste nevyhľadali pomoc ?" zmätene sa spýtala.

„Hanbili sme sa. Vieš, chlap znásilňoval chlapca. To je choré ! Ale nakoniec sme to zvládli. Vyriešili sme to." vzdychol som si unavene.

„Čo sa stalo ?" napäto na mňa pozrela. Chvíľu som premýšľal, či už nevie dosť, ale napokon, načo jej vešať na nos tajomstvo, ktoré nebude mať koniec ? Ešte sa začne vypytovať Raniana. A tak som jej to povedal. Povedal som jej, ako mi Ranian rozprával, čo všetko musí trpieť. A jedného dňa, keď mi to opäť rozprával, nepohlo to s ním. Nehovoril to so strachom ani so znechutením, dokonca ani s hnevom. Stala sa z neho strýkova hračka. Rozprával mi o tom ako o obyčajnej nudnej veci. A keď som sa ho spýtal, koľkokrát ho už strýko prinútil k sexu, povedal mi že päťkrát. Ja som však vedel, že klamal, pretože raz, keď som nemal byť doma, bol som. A práve vtedy som to počul. Počul som, ako strýko kričí, nech Ranian robí, čo hovorí, počul som Ranianov plač, krik... Takmer som sa povracal. Nevedel som si predstaviť, aké to musí byť pre môjho brata. Ja by som to nezvládol. A ktovie, koľkokrát ho zneužil a ja o som o tom ani nevedel, a stále neviem. A asi to ani nechcem vedieť. Keď však prišiel ten piatykrát do izby, bol iný. Už mu to bolo jedno, zmieril sa s faktom, že je znásilňovaný vlastným strýkom. A to ma naštvalo. Vidieť Raniana, ako dovolí, nech s ním robí niekto čo chce, bolo strašné. To ani nebol on. A v tú noc som si zaumienil, že zabijem toho netvora. Nevedel som síce ako, ale vedel som, že to musím urobiť. Pozerať sa na to, ako Ranian sedí pri stole a raňajkuje, a pri tom istom stole sedí aj ten magor, bolo neznesiteľné ! Po raňajkách som neváhal ani sekundu a išiel k nemu do pracovne. Nebol tam. A to spôsobilo, že som ho zabil. Ak by tam bol, zabil by on mňa. V pracovni mal totiž skrinku, o ktorej som ani netušil. A vtedy som ju tam objavil. Boli v nej veci na zabitie upíra. Všetko z javoru. Javorový nôž, šípy, kôl do srdca, náboje do zbrane. A malá fľaštička. Bolo na nej napísané: jed. Neváhal som a zobral si ho. Pri ďalších raňajkách som mu ho nalial do medového mlieka, ktorým vždy zapíjal jedlo. Neviem ani opísať, aký blažený pocit to bol, keď som ho videl ako pije to mlieko. Glg po glgu, až do poslednej kvapky. Akonáhle dopil, uvedomil si, čo vypil. A jeho posledný pohľad patril mne. Nemohol som si vtedy odpustiť úsmev na tvári. Neveril som, že to vyšlo, až keď som si všimol, že Ranian sa zotavuje. Trvalo mu to asi dvadsať rokov, kým začal žiť aspoň trochu normálne, bez toho, aby sa každý večer zavieral do izby a bol tichý a zatrpknutý. Ale hlboké jazvy v ňom zostali dodnes. Nikto z rodiny sa nikdy nedozvedel, aké zviera bol strýko zač. A to, že som ho otrávil, sa tiež nikto nikdy nedozvedel. Dokonca o tom nevie ani Ranian. Myslí si, že to bola náhoda, že zomrel. Celá rodina si myslela, že strýko dostal infarkt. Nechápali to, pretože každý upír zatiaľ prekonal všetky choroby. Nechápali to preto, lebo ten jed vyrobil strýko. On prišiel na to, že z kôry javora sa dá vyrobiť silný jed. A nikomu o ňom nepovedal. Zabila ho jeho vlastná zbraň. A možno, strýko ani nevedel, či ten jed funguje. Ale aspoň mal možnosť vyskúšať si ho pred smrťou. To bola moja prvá vražda. A dodnes som na ňu hrdý. A vôbec ma nemrzí, že som to spravil. Ani na štipku sekundy som to neoľutoval. Jediné, čo by som vrátil späť je, že som nechal Raniana, aby si to vytrpel za mňa.

„Mrzí ma to, Ranian..." zašepkal som nakoniec. Keď som sa pozrel na Davínu, po líci jej stekala osamelá slza. Tá slza bola vyronená za nás. Za mňa a za Raniana. Jemne som sa pousmial a odišiel. Nechal som ju samú, iba s jej myšlienkami, pretože som vedel, že to potrebuje. Presne tak, ako som ja v mojich trinástich rokoch potreboval normálneho, ničím nepoškvrneného brata.