Vykrvácané city

Tajomstvá zvodkyne (DYLAN)

Keď som sa v ten podvečer prebudil, Lianine neležala na svojej strane postele. Myslel som, že je v kúpeľni, no odtiaľ žiadne zvuky nevychádzali a tak nič nenaznačovalo, že by sa tam pohybovala. Prevrátil som sa na chrbát a zahľadel sa do stropu. Cítil som sa uvoľnený ako už dlho nie. Po dlhej dobe som vedel zavrieť oči a prinútil sa spať. To dokázala so mnou spraviť len ona.

„Lianine?" zvolal som do prázdna. Neozvala sa. Lenivo som sa vymotal z jej bledomodrých saténových obliečok a skontroloval pre istotu kúpeľňu, šatník i balkón. Nebolo po nej ani stopy. Kam zmizla? Vonku sa stmievalo, takže som predpokladal, že o takomto čase trávi čas doma. Možno medzičasom prišiel Daveris a niečo od nej potreboval. Podišiel som k oknu, ktoré malo výhľad na príjazdovú cestu ich domu, no jeho auto som tam nevidel, čo znamenalo, že sa ešte nevrátil. Rýchlo som sa poobliekal a využil príležitosť zbytočne sa s ním nestretnúť. Po celý čas, ako som schádzal po schodoch som volal Lianine meno, no vracala sa ku mne len ozvena vlastného hlasu. Začínal som sa báť, či sa nestalo niečo vážne. Prečo odišla a nepovedala mi, kam ide? Skrývala niečo?

„Lianine!" hľadal som ju v jedálni. Zmizla. Bol som mierne rozčúlený a bál som sa o ňu. Nikdy predtým také niečo neurobila.

„Pane," ozval sa za mnou vystrašený ženský hlások jednej zo slúžok, „slečna Lianine odišla, nie je tu."

„Kam išla?" okamžite som ju vypočúval.

„To neviem, pane, o ničom sa nezmienila," zahľadela sa do zeme a prešľapovala z nohy na nohu. Bola nervózna, pretože som bol podráždený.

„Ako dlho je už preč?" snažil som sa byť miernejší. Nezdalo sa, že by to pomohlo.

„Približne dve, možno tri hodiny," vyslovila a jej útla postava sa ani nepohla. Prikývol som na súhlas a spýtal sa jej na meno. Vystrašene na mňa pozrela, no povedala mi ho.

„Ďakujem, Sophie," pousmial som sa na ňu. Prekvapene na mňa pozrela a v očiach sa jej zablyslo.

„Nie je začo, pane," zaštebotala, a keď som sa pobral na odchod, predbehla ma, aby mi otvorila dvere, „dovidenia!" pozdravila, no ja som sa už sústredil na vytáčanie Lianinho čísla.

„No tak, zdvihni to," želal som si, no po treťom zazvonení ma to preplo na odkazovač. Došľaka! Skúsil som to ešte párkrát, no zakaždým som dopadol rovnako. Nemohol som sa tam zdržiavať dlho, keby náhodou prišiel Daveris. Nemal som ani najmenšiu chuť na akýkoľvek rozhovor s ním a tak som zastrčil svoj mobil do predného vrecka nohavíc, sako som hodil na sedadlo spolujazdca a pri nastupovaní som sa snažil vyventilovať prichádzajúci hnev na dverách môjho auta tak, že som nimi zbytočne trieskal. Naštartoval som a odfrčal najrýchlejšie, ako sa dalo, pretože som chcel byť čím skôr doma. Po ceste som sa opäť pokúšal dovolať Lianine, ale bezvýsledne. Každým márnym telefonátom sa moja zúrivosť a podozrenie zvyšovali. Myslel som len na to, ako sa s ňou skontaktujem, premýšľal som, kde by mohla byť, dokonca som v jednu chvíľu chcel zavolať Daverisovi, či o niečom nevie. Nakoniec som to zavrhol a snažil sa nemyslieť na to najhoršie. Určite sa mi čoskoro ozve. Keď som zaparkoval auto pred naším domom, všimol som si, že Ranianove tu chýba. Nebolo to nič zvláštne, len som sa s ním potreboval poradiť, no potom som si spomenul na jeho predsudky voči Lianine a rozhodol som sa zatajiť mu to.

„Vitajte doma, pane," pozdravil ma Tardis a mne sa nemohla naskytnúť lepšia príležitosť.

„Ďakujem, Tardis," zaváhal som, no nerozmyslel som si to, „poď, porozprávame sa," vysvetlil som a zamieril do obývačky. Usadil som Tardisa na pohovku, akoby to bol náš hosť a snažil sa správať ako jeho priateľ.