Vykrvácané city

Krvavé správy (DYLAN)

Ranian nebol nadšený, že som ho vyrušil.

„Prišiel Denis."

Akonáhle som to povedal, zvraštil obočie a zavrčal.

„Čo ten môže chcieť... Dúfam, že to nie je blbosť." prešiel okolo mňa a ja som sa ponáhľal za ním. Denis čakal vo vstupnej hale a nakúkal do kuchyne. Keď som si odkašlal do dlane, nachvíľu zamrzol a ospravedlňujúco sa usmial. Och, ak neprišiel pre niečo vážne, Ranian ho roztrhá na kúsky.

„Takže ?" zahrmel Ranian, „Čo chceš ?"

„Ďakujem, že ste ma prijali. Prišiel som hneď, ako sa..."

„Už to vyklop, nezaujímajú ma tvoje bezvýznamné rečičky." Ranian zastal na poslednom schode a ležérne sa oprel o zábradlie. Prešiel som okolo neho až k Denisovi a potriasol mu rukou. Čakal som, čo povie.

„Videl som ju, pane." pozrel najprv na mňa, potom sklopil oči. Neodvážil sa opätovať Ranianov ľadový pohľad.

„Videl si ju ? Kto je ona ?" naťahoval ho. Všetci traja sme vedeli, o kom hovorí. Samozrejme, Ranian mal rád drámy.

„Len to povedz." povzbudil som ho. Denis zdvihol hlavu a jeho slová mnou otriasli, i keď som ich už tušil.

„No bude to, Denis ? Koho si videl ?" ozval sa netrpezlivo Ranian.

„Davínu Raynoldsovú, pane." ich pohľady sa stretli. Myslel som, že Ranian o chvíľu vybuchne, ale nič také neprišlo. Iba mykol plecami a odkráčal hore po schodoch. Ja s Denisom sme ho potichu sledovali, prebrali sme sa, akonáhle zabuchol dvere jeho izby.

„Kde si ju videl ?" spýtal som sa náhle. Srdce mi búšilo, ani neviem, prečo.

„V noci, v meste. Som si takmer istý, že to bola ona." dodal. Takmer istý ? Ešteže tu už nebol Ranian...

„Takže vravíš, že to nemusela byť ona ?" zamračil som sa. Denis sa poškrabal za hlavou.

„Viete, pane," stíchol, „ona...bola akási iná." zajachtal. Bola akási iná. Jasné, že bola iná, bola šťastná, že sa nás nadobro zbavila.

„Vysvetli mi, čo si o tom myslíš." vyzval som ho a naznačil som mu, nech si sadne na pohovku v obývačke. Zatiaľ som priniesol z kuchyne poháre na pitie. Pretože tie kryštálové, ktoré boli v obývačke neboli pre návštevy, akou bol Denis. Nalial som mu whisky a sadol si oproti nemu do kresla.

„Vracal som sa k svojmu autu na parkovisku v centre mesta. Práve som vychádzal z banky, keď do mňa vrazil nejaký chlapík. Mal som chuť mu jednu vraziť, že si nedáva pozor, lenže potom som si uvedomil, že bol celý spotený. Cítil som jeho strach, viete, on pred niekým utekal. Každú chvíľu som čakal, že spoza rohu vybehne nejaká ďalšia osoba, ktorá ho prinútila bežať a zrážať náhodných okoloidúcich. Avšak okrem mňa tam nik iný nebol. Bolo to včera, asi okolo desiatej, myslím..." škrabal sa na brade a odpil si z pohára.

„Prejdi k tomu podstatnému, prosím." dodal som netrpezlivo.

„Och, áno, prepáčte," odložil pohár na stolík medzi nami, „odrazu akoby som vedel, že je tam. Jednoducho som to vycítil. Pozerala sa na mňa, ale nevidel som ju."

„Takže si ju nevidel, ale tvrdíš, že to bola Davína ? Chlapče, čo sú to za nezmysly ?!" vylial som do seba celý pohár. Musel som zhlboka dýchať. O chvíľu som sa mal stretnúť s Lianine a namiesto toho tu sedím a obťažujem sa s rečami tohto poskoka, ktoré nedávajú ani hlavu ani pätu.

„Najprv som ju nevidel, ale vedel som, že je to ona. Kráčal som ďalej k svojmu autu a do nosa mi udrel pach krvi. Spomínam si na to, aká bola čerstvá, určite ešte teplá. Zľakol som sa, že je zranená. Tak som zakričal jej meno. Raz, dvakrát. Nič, neozvala sa. Tak som šiel po stope, nasledoval som ten pach. Prišiel som do uličky za kinom. Na úzkom chodníku ležalo pod lampou telo. Dievča. Mohlo mať tak devätnásť rokov. Z krku jej tiekla krv a ruky malo doškriabané. Mykalo ľavou nohou a z hrdla sa jej snažili vyjsť slová o pomoc, no počul som iba chrčanie. V očiach som jej zazrel číry strach, ale možno i úľavu. Myslela si, že jej pomôžem a zachránim ju. Namiesto toho som tam stál a pozeral sa na krv stekajúcu jej po hrudníku. Viete, nikdy by som takto človeka nenechal. Nenačal by som ho len tak. Rovno by som ho zabil, žiadnu nádej na záchranu by nepocítil. To dievča čakalo na záchranu. Ten chlapík, ktorý do mňa vrazil, ju tam nechal, utiekol. Zbabelec. A tak som jej pomohol. Zabil som ju." posledné slová prehodil, akoby nič. No všetko, čo rozprával prežíval, akoby bol on tým dievčaťom. Náhle som sa zľakol.

„Ale to dievča nebola ona, však ?" dúfal som. Prečo ? Bolo mi vlastne jedno, ak by bola mŕtva.

„Nie, pane. Bohužiaľ." zašepkal. Vyvalil som naňho oči. Vedel, že je pre mňa a Raniana dôležitá, pretože bola naša zverenkyňa, alebo niečo také...

„Čože ?!" zrúkol som naňho a postavil sa z kresla. Denis vstal tiež.

„Keď som sa bezpečne zbavil tela, vracal som sa k autu. Už som nastupoval. Počul som výkrik. Mužský výkrik a kričanie o pomoc. A zrazu nastalo hrobové ticho. Až mi z toho nabehli zimomriavky, pane. Bežal som tam, odkiaľ som predtým počul toho muža. Našiel som ho rozdriapaného pred bankou. Na krku však nebol pohryznutý. To, čo som včera večer videl, to nebolo zabíjanie pre hlad, to bolo zabíjanie pre zábavu, pre pocit blaženosti a voľnosti. Pre pocit nespútanej sily."

„Potomok." uvedomil som si, čo sa mi snažil Denis celý čas povedať. Potomok znova vyčíňal.

„A potom som ju uvidel. Stála pri mojom aute ako socha. Iba jej blonďavé vlasy viali vo vetre a naznačovali jediný pohyb. Bola ďaleko, ale videl som ju, akoby stála meter odo mňa. Pane, Davína Raynoldsová mi krvou napísala na čelné sklo auta odkaz." rozprával bez dychu. Ja som ten svoj na chvíľu zatajil. Davína je Potomok. Upír, ktorého sa najväčšmi bojí aj Daveris, pretože šialene sa ho snaží dostať a zneškodniť.

„Aký odkaz ?" prehltol som.

„Pane..." Denis sklonil pohľad.

„Aký odkaz ?!" precedil som pomedzi zuby.

„Odkáž im, že sú na rade."

Odkáž im, že sú na rade...