Vykrvácané city

Ľahostajnosť (DYLAN)

„Tardis, pohni si ! Nemienim na to čakať donekonečna, už sa mi míňa trpezlivosť !" náhlil som ho, nech mi čím skôr prinesie večeru. Buchot vychádzajúci z kuchyne ustal a o chvíľu sa v jedálni objavil Tardis spolu s tanierom plným jedla. Položil predo mňa tanier a postavil sa obďaleč. Zazrel som naňho, ale nenechal sa vyrušovať. Hmm, zdá sa mi nejaký vyľakaný... Akoby niečo skrýval. Ale čo ? Pf, pochybujem, že v tomto dome sa stalo niečo, o čom ja alebo Ranian nevieme. Tak čo mu je ? Nikdy nebýval takýto, málokedy sa necítil vo svojej koži. Vložil som si do úst kus hovädzieho mäsa a nerozmýšľal, ako ho osloviť: „Čo si taký zľaknutý ?"

Tardisove oči sa zúžili, no potom sa odhodlal odpovedať mi. Mal som ho úprimne rád, pretože sa do niečoho nemiešal, robil si potichu svoju prácu, nech bola akákoľvek, a niekedy, ak sme mu to dovolili, si s nami vyšiel na lov.

„Nie som a vyprosujem si, aby ste so mnou takto hovorili. Ďakujem...a ešte dobrú chuť." povedal chladne.

„Ale, ale, pozrime sa. Chlapček prechádza pubertou ! Nezaujíma ma, čo odo mňa chceš počuť, a čo nie ! Čo skrývaš ? Nemienim to z teba ťahať hodinu, okamžite to vyklop ! Alebo by si chcel, aby som ťa zavrel dole, do jednej z tých pekných pivničiek, a tam by si pomaly schol ? Zaživa ?" opýtal som sa ho vecne a s výsmechom. Ním to ani nepohlo.

„Nemám čo skrývať, takže sa s vami momentálne nemám o čom baviť." mykol plecami a predstieral ľahostajnosť.

„Keď si si tým taký istý, tak potom ti verím. Ale ak zistím, že si ma klamal,..."

„Verte mi, nič, čo už neviete, sa nedozviete." uistil ma a odpochodoval z jedálne. Tento rozhovor ma nudil už na začiatku, a tak som sa s trochu väčšou chuťou pustil do jedla. Práve som sa chystal zapiť hovädzinu červeným vínom, ibaže ma vyrušil hluk prichádzajúci zhora. Došľaka, tu sa už pokojne nedá ani najesť ! Buchol som pohár o stôl, ten sa rozbil. Obliatu ruku som si utrel do bieleho trička, na ktorom sa okamžite vytvorila červená škvrna. Vyzeral som, akoby som práve prišiel z lovu. Vlasy ešte strapaté od poobedia, kedy som sa sprchoval. Sám od seba, bez toho, aby mi to Ranian musel pripomínať. Niekedy mi liezol na nervy s tým, ako každého nútil do pravidelného sprchovania. Bol blázon ! Ako som lenivo kráčal po schodoch, na pätách prilepené konce mojich čiernych džínsov, počul som Raniana, ako nadáva a päsťami demoluje chodbu. Vyšiel som hore a uvidel ho pred tými dverami. Sedel o ne opretý a teraz búchal do zeme. Potom sa načiahol po svojej ľavej strane a v ruke sa mu objavila štíhla sklená fľaša. Vodka. Ožral sa ? Musel byť teda poriadne opitý, keď ma ani nezaregistroval. To tu nebolo posledných desať rokov. Chcel by som vedieť, čo ho k tomu dohnalo. Nespoznával som ho, ale zároveň som ho takto poznal. To ma miatlo.

„Seriem na to, už mi je to jedno !" zanadával a rozbil fľašku o stenu oproti.

„Čo robíš ?" nahodil som reč.

„Vypadni aj ty !" zamrmlal.

„Aj ty ?" hral som sa s jeho slovíčkami, čo ho rozčuľovalo už odjakživa.

„To je jedno, nestaraj sa." snažil sa ma odbiť. Mykol som plecami a oprel sa o stenu.

„Tak prečo tu sedíš ?" nadvihol som obočie.

„Vari nemôžem ?" opätoval mi otázku, čím potvrdil, že si toto miesto, práve pred týmito dverami, vybral zámerne.

„Nezakazujem ti to, len sa pýtam." prisadol som si k nemu.

„Povedal som ti, vypadni !" odstrčil ma nabok. Takže on trucuje ?

„Ako chceš, odháňaj od seba aj mňa, veď ja som iba tvoj posledný príbuzný z našej rodiny, ktorý ešte žije, okrem teba...namiesto toho, aby si sa pozbieral tu sedíš pred dverami spálne našich mŕtvych rodičov a opíjaš sa. A som si takmer stopercentne istý, že už si od nervov bol aj za tým ľudským dievčaťom a vybil si si na nej zlosť, nemám pravdu ?" zasmial som sa a postavil sa na odchod.

„Nie, nebol... Ale nápad je to dobrý." počul som ešte Ranianove slová, a potom jeho kroky smerujúce do jej izby. Mal by som sa báť, že jej ublíži viac ako normálne, ale cítil som iba jedno. Ľahostajnosť.