Vykrvácané city

Ľahostajný hnev (RANIAN)

Viac tu nebola.

Keď odtiaľto odchádzala, sledoval som ju z okna mojej izby. Vyšla von, venovala dlhý pohľad slnku a rozbehla sa preč. Nekráčala, utekala. Zvykol som si, že ľudia to robia. Utekajú, keď sa boja, utekajú a snažia sa skryť pred vlastným strachom. Davína utekala predo mnou. Bála sa ma. Ja som bol jej strach a to sa mi páčilo. Ibaže ako som sa na ňu pozeral, priam som cítil, s každým jej vzďaľujúcim sa krokom, že jej nádej narastá. Ale aká nádej ? Nádej na čo, záchranu ? Myslí si, že tam vonku je v bezpečí. Sama. V tme, s cudzími ľuďmi. Nepozná tu veľa ľudí, možno pár spolužiakov, ku ktorým by isto nešla. Čo ak šla k Daverisovi ? Krv mi stuhla v žilách. Ak Daveris zistí, že od nás ušla, začne sa vypytovať. To by vôbec nebolo dobré... Ale šla by naozaj k nemu ? Povedala mi prepáč, tam na tých schodoch, keď si myslela, že som opitý. Bože, aká je naivná. Mrzí ju, že sa s ním vyspala ? Prečo ? Hádam by to nerobila, keby nechcela. Snáď ju Daveris k tomu nenútil. No ale, čomu sa čudovať, je toho schopný. Dlho som tam stál a sledoval ju, dokonca aj keď mi zmizla z dohľadu, hľadel som za ňou. Premýšľal som, či ju pôjdem hľadať. Mal by som. Ale tiež by som mal nezabíjať ľudí. Mykol som plecami a odpil si z fľaše. Vodka mi už dochádzala. Ako som ju videl utekať, uľavilo sa mi. Ak ujde dosť ďaleko a nám sa cesty už nepretnú, nakoniec ju nebudem musieť zabiť. Zo zabíjania ľudí som nikdy nemal strach. Ale zabiť ju, to by bolo niečo celkom...nové. Veľakrát som si predstavoval, akým spôsobom by som sa jej zbavil. Nechal by som ju vyhladovať dole v pivnici, dobodal by som ju alebo by som jej jedným svižným pohybom zlomil väzy ? Komplikovalo sa to však tým, že potom by sa z nej stala jedna z nás. A musel by som ju zabiť znova. Takmer som cítil, ako sa mi od nadšenia rozšírili zreničky. A zrazu som pred sebou videl Davínine oči. Boli prázdne, bez iskry a bez života. To sa mi na ľuďoch páčilo. Bolo na nich rozpoznať, že žijú. Takým tým skutočným spôsobom. Ja som nežil už dlho. Môj život je zabíjanie. Žijem, keď ostatní umierajú. Možno som ju preto nechal odísť. Lebo som vedel, že ak tam vonku aj zomrie, v podstate nezomrie. Iba nebude viac žiť. Nie ako doteraz, ako človek. A možno som ju nezastavil preto, lebo rád lovím svoje obete. V tej chvíli, kedy som ju videl ako odchádza, ako nezaváhala ani na chvíľu, som bol presvedčený, že sa rozhodla správne. Vedel som, že mám zamknúť tie dvere. Ale moja zvedavosť bola silnejšia. Chcel som vedieť, aká by bola jej voľba, keby sa môže sama rozhodnúť, či u nás zostane. Odišla. A ja som prijal jej voľbu. Dokonca môžem povedať, že sa mi akosi lepšie dýcha, ak v tomto dome nie je. Stále som sa musel pozerať na jej tvár. A i keď sa tvárila, že je ako zo skaly, v jej očiach som videl výčitky, hnev a bolesť. A najhoršie na tom bolo, že za smrť jej rodičov vinila mňa a Dylana. Škoda, že ten, ktorý ju pripravil o všetko, ju pripravil aj o to posledné, čo mala. Jej nevinnosť.