Vykrvácané city

Sladké omámenie (RANIAN)

Potácal som sa po schodoch k vchodovým dverám a dúfal som, že som na správnej adrese. Odkedy som odišiel od Ekateriny, nezastavil som sa. Auto som odstavil pri najbližšom verejnom parkovisku a zamieril som do prvého podniku, na ktorý som, po ceste nikam, natrafil. Nemal som najmenšiu chuť vrátiť sa domov a počúvať Dylanove poučky o tom, ako treba byť práve teraz čo najviac obozretný a pripravený na čokoľvek. Tým čokoľvek by myslel príchod Potomka. Jej príchod. Davína.

„Ešte dolejem, pane?" spýtal sa ma trochu roztrasený čašník. Vyzeral, že je vo svojom obore nový.

„Dvojitý," prikývol som a hodil mu na lepkavý barový pult peniaze, „drobné si nechaj."

„Nech sa páči, sme radi, že vám u nás chutí," trochu sa posmelil a nalial mi dvojitú vodku. Musel som zvraštiť obočie, pretože sa odrazu zháčil, rýchlo zobral peniaze z pultu a pobral sa obsluhovať ďalších zákazníkov.

„Počkaj, počkaj!" zakričal som za ním.

„Hneď som pri vás, pane," vyslovil pokorne. Trochu mi pripomínal Tardisa. Dopil som pohár a odišiel skôr, ako sa ten mladík stihol pozrieť mojím smerom. Vonku už bol podvečer a stmievalo sa. Neskôr som zistil, že ešte nie je tak veľa hodín, to sa len zatiahla obloha a keď začalo popŕchať a prvé kvapky dopadli na moju koženú bundu, rozhodol som sa nájsť ďalší podnik. Nemusel som hľadať dlho. Prešiel som tri ulice a predo mnou sa zjavil podchod so zeleným blikajúcim nápisom, na ktorom nesvietili dve písmená, takže jeho meno som nespoznal. Dokonca som mal pocit, že ešte nikdy predtým som ho nenavštívil. Ani som si veľmi neobzrel okolie a vstúpil som dnu cez ťažké kovové dvere, za ktorými sa ozývala džezová hudba. Čakal by som, že v takomto podniku bude hrať elektro hudba alebo niečo podobné, v celej miestnosti sa budú mihať farebné lúče svetiel a hlava človeka rozbolí z oslepujúcich zábleskov, a že sa tam nebude dať dýchať, ale zato nepozorovane a bez upútania pozornosti sa opiť. No nič z toho som tam nenašiel, práve naopak. Bol som prekvapený, keď sa na mňa spoza dreveného lesklého barového pultu usmial starší pán v zástere s čiernymi fúzmi, ktorý práve leštil krígeľ a ľudia pri stoloch sa rozprávali a pili, a tí, ktorí práve nesedeli, hrali šípky alebo biliard. Nik iný si môj príchod nevšimol, iba krčmár a jeho pomocník. Zapáčilo sa mi tam. Podišiel som k pultu a objednal si whisky.

„Nechcem sa vám do toho miešať, ale nebolo by lepšie začať niečím ľahším? Máme skvelé pivo, jedno z najlepších!" rozhovoril sa. Samého ma zaskočilo, že mi jeho reči neprekážali, väčšinou som bol na takýchto ľudí nevrlý.

„Problém je ten, že týmto pohárikom nezačínam, ale ďakujem vám za ponuku," posadil som sa na barovú stoličku pred krčmára.

„No, mladý pane, to zas nebude taký problém, pivom sa dá aj skončiť," zasmial sa a utrel si mokré ruky od peny do zástery, aby ma mohol obslúžiť.

„Vy si so mnou nedáte?" nadvihol som pohár do vzduchu a prezrel si dozlatista hnedú tekutinu, v ktorej plával ľad.

„Chlapče, nežartuj, ja som v práci," mávol rukou a vrátil sa k umývaniu pohárov.

„Ale odhliadnuc od toho, ste v podniku, kde nalievajú len to najlepšie," obdaril som ho spýtavým pohľadom.

„To máš veru pravdu, ale ako to vieš? Ešte si neochutnal," odvetil.

„Snáď majiteľ neklamal o svojom podniku," provokoval som a dobre som sa bavil. Takýto uvoľnený rozhovor som neviedol už ani nepamätám.

„Nuž, tak si daj a zhodnoť sám, či to bolo klamstvo," doťahoval ma. Napil som sa a musím povedať, že tu naozaj nenalievali len tak hocijaký alkohol. Súhlasne som zahmkal a krčmár to pochopil ako náznak, že mi môže naliať ďalší.