Vykrvácané city

Väzenie

„Kam ma to beriete ?! Okamžite ma pustite !" panikárila som, celkom odôvodnene.

„Hotovo ?" spýtal sa ten s pírsingom, stále upierajúc pohľad na prázdnu cestu pred sebou. Boli sme pár metrov od domu, možno tridsať.

„Tri, dva, jedna..." povedal spolusediaci a presne vo chvíli, keď odrátal čísla, počula som vzdialený výbuch vzadu za nami. Zvrtla som sa na sedadle a uvidela, ako niečo vybuchlo. Rozšírili sa mi oči, to bol náš dom ! Ešte väčšmi som sa rozvzlykala.

„Čo ste to... spravili ?!" kričala som, naklonila sa dopredu a snažila sa zastaviť šoféra. Jeho verný braček ma odsotil s takou silou, až som si vybila dych. Drhla som sa, kašľala som a oči ma štípali. Popri tom som počula, ako ten v koženej bunde povedal: „Je lepšie, ak si ľudia jednoducho budú myslieť, že tvoji rodičia-svätuškári zabudli vypnúť plyn, a dom vybuchol. Bum !" afektovane ukončil. Obaja sa smiali. Tento ich psychopatický prejav ma vystrašil ešte viac.

„A čo ja ? Určite im budem chýbať !" vyrukovala som.

„Pôjdeš na políciu a povieš im, že teraz bývaš u nejakého známeho." ozval sa ten druhý. Oni si vážne myslia, že to je také jednoduché ?

„U dobrého známeho." neprítomne sa usmial vodič.

„Nie, poviem im, že ste ma uniesli, a že sa hráte na upírov ! Potom vás zavrú do blázinca alebo do väzenia zato, že ste z-zabili..." vyschlo mi v hrdle.

„Vtom prípade bude ľahšie, ak sa ťa čo najskôr zbavíme, nemyslíš?" povedal celkom vážne. Dych sa mi zastavil, oči rozšírili.

„To...ne...nie !" koktala som so strachom v hlase. Obaja si to všimli.

„Ale teba by som nezabil ako ich. Z teba by som vypil všetku krv, až do poslednej kvapky." pozrel na mňa cez spätné zrkadlo a uistil sa, aby som videla ako si oblizol pery. Zimomriavky mi behali po chrbte ako splašené. Nemôžu takto hovoriť bez toho, aby nepatrili do blázinca ! Sú to beštie, sú to divní ľudia, ktorí sú narušení, ktorí sa hrajú na nejaké nadprirodzené bytosti a...a sú to vrahovia ! Bezcitní blázni !

„Pustite ma !" začala som zúfalo plakať a snažila sa otvoriť dvere na pravej strane. Využila som chvíľu, keď sme odbáčali na nejakú odľahlejšiu cestu, otvorila som dvere z celej sily a vyskočila von. Pár sekúnd som nevedela, čo sa so mnou deje, no potom som sa postavila a utekala čo najďalej od auta tých bláznov, od vrahov mojich rodičov. Bežala som asi pätnásť metrov, keď som celým telom narazila do niečoho tvrdého. Pozrela som sa hore a uvidela tvár s pírsingom. Bol nahnevaný, viac než to. Chytil ma za obe predlaktia a trhol mnou. Spadla som pred neho na kolená s rukami odretými od kamienkov na zemi. Pomaly sa ku mne sklonil, chytil mi bradu a natočil ju tak, aby som mu musela pozerať do očí. Chcela som sa jeho pohľadu vyhnúť, no v tom prípade mi takmer zlomil sánku.

„Mne neujdeš," vyslovil pokojne, no navonok tak nevyzeral, „rozumela si ?" vyštekol a odsotil ma. Teraz som ležala na zemi úplne celá. Prekročil ma a počula som, ako sa jeho ťažké kroky vzďaľujú. Obzrela som sa a uvidela len jeho tmavú siluetu. Rýchlo som sa pozbierala zo zeme a zostala stáť na mieste. On sa otočil a oprel sa o auto. Čaká, čo asi urobím. Určite nepôjdem za ním a nenastúpim do tej ich nablýskanej audiny ! Nemôže ma dobehnúť, možno sa mi podarí utiecť. Je pravda, že raz ma dobehol, ale skúsiť to môžem. Musím. Posledný raz som sa naňho pozrela a už som sa chcela otočiť, keď som v tej tme začula z diaľky jeho krutú vyhrážku: „To, čo chceš urobiť si dobre premysli ! Radím ti, ako upír človeku, nerobil by som to...," odmlčal sa, „ak nechceš zomrieť !"

„Určite si zoberiem tvoju radu k srdcu !" pošepkala som si popod nos a začala utekať, čo najďalej od toho psychopata. Ospravedlňujem sa. Upíra. Pod nohami som cítila tvrdú zem a ostré kamienky, ktoré sa mi zarezávali do bosých nôh. Bola mi zima, mala som na sebe len pyžamové šortky a tielko. O chvíľu som prišla na rovnú, asfaltovú cestu. Tam sa mi neutekalo o nič lepšie.