Vykrvácané city

Kolotoč rozhodnutí

Keď Ranian odchádzal z mojej izby, zabíjala som ho pohľadom. Prečo to urobil ? Pretože ma počul... Načo som to aj hovorila ? Ja viem, áno, v tej chvíli som to chcela urobiť, ale nepočítala som s tým, že sa to stane. Bola som nahnevaná. Aj na Raniana, aj na seba. Keď sa ku mne však priblížil a ja som ho pri sebe cítila, rozum sa mi zastavil a ovládla ma jedine vášeň. Iba tá vo mne panovala, keď ma pobozkal, iba tá mnou prechádzala, keď som bola s ním, v tak intímnej chvíli. No práve teraz som z nej v sebe nenašla ani štipku. Bola som plná hnevu, strachu a zahanbenia... Vedel, že som po tom túžila, a za to som sa hanbila najviac. Vedel, že ma môže ľahko zlomiť. Jedným bozkom. A preto mu už viac nedovolím, aby sa ku mne priblížil. Budem ho ignorovať. Zranil ma tým, čo povedal, zranil ma tým, že ten bozk nebol úprimný, ale len ako ospravedlnenie. Nepovedal prepáč, iba sa tak vyjadril. Z jeho trpkých úst zrejme nikdy nebudem počuť slová ako prepáč, je mi to ľúto, naozaj ma to mrzí... A preto mi za nič nestojí. Je to jeden odporný manipulatívny zloduch myšlienok. A to preto, že nikdy nerozmýšľam, ak som v jeho blízkosti. Vždy spravím niečo, čím prekvapím aj samu seba. Ale to je možno dobre, aspoň ma nepozná takú, aká naozaj som. Nevie, aké sú moje najtajnejšie želania, ukryté hlboko v mojom vnútri, iba ak by som ich nahlas vyslovila. Už si viac nikdy nevyslovím svoje priania.. Inštinktívne som si priložila dva prsty, ukazovák a prostredník, na pery, ktoré ešte prednedávnom bozkávali pery upíra. To nie, to nemôže byť pravda. Nechápem, ako som po ňom, po jeho bozkoch a dotykoch, mohla túžiť. Ako som chcela, aby ma bozkával, a nielen na perách. Ach bože, som taká sprostá ! Do riti ! A on ma ešte aj urazil ! Ako to dokáže, bozkávať sa s jednou osobou a vzápätí ju dourážať, a svojím spôsobom sa jej aj ospravedlniť ! Šmarila som vankúš, ktorý ležal vedľa mňa na posteli, na zem. Ruky som si zahrabla do vlasov a ťahala sa za korienky. S Ranianom už neprehovorím ani jedno jediné slovo. Nikdy ! Nech si teda ide za tými svojimi štetkami... Prehovárala som sa, lenže ja som po ňom túžila čoraz viac. Zakaždým, keď sa medzi nami stalo niečo intímne, najprv som bola v eufórií, no potom prišlo toto. Výčitky, zahanbenie, strach, hnev. A to všetko tvorilo ešte väčšiu nenávisť k Ranianovi. Nie som si istá, či k nemu niečo cítim, skôr si myslím, že je to obyčajná ľudská potreba, iba vášeň, nič viac. Moje hormóny sa búria a telo chce zažiť niečo nepoznané. Ale prečo práve s ním ? Prečo som to nepociťovala už skôr, napríklad pri Mikolasovi ? Prečo ? On je mi viac sympatický a je to môj dobrý kamarát. Iba kamarát. Ktovie, čo je s ním. Už som ho tak dlho nevidela. V škole som bola pred dvoma dňami. Najhoršie však na tom bolo, že učitelia a ani riaditeľ ma nezháňajú. A prečo ? Pretože si myslia, že lepšie bude, ak zostanem ešte pár dní doma. Ak sa toto dá nazvať domovom. Myslia si, že som psychicky labilná, pretože mi zomreli rodičia. V požiari, ako si všetci myslia. Lenže ja som psychicky na dne z bratov Soyerovcov. To si nikto ešte nevšimol, že sú upíri ? Nikomu to nie je podozrivé ? A možnože, už si to niekto aj všimol, lenže to nestihol uverejniť a rozšíriť ďalej, lebo ho odstránili. Zničili ho ešte predtým, ako stihol čo i len ceknúť. A prečo teda nezabijú aj mňa, keďže som človek a viem o nich ? A pokojne to môžem hocikomu v škole povedať ? Napadlo mi hneď niekoľko dôvodov. Za prvé, nie som človek, som napoly človek, napoly upír. Po druhé, ak by som niekomu niečo také povedala, nikto by mi zrejme neuveril, mysleli by si, že som šibnutá, a poznačila ma strata rodičov. A keby aj mi to niekto uverí, nemôžu ma zabiť, pretože som pod ochrannou rukou Daverisa. A nezomrela by som, iba by som sa stala upírkou. Po tretie, nikdy by som to nikomu nepovedala. A to bratia dobre vedia. Preto sú aj takí pokojní, všetko majú pod kontrolou. A keby niečo poviem o upíroch, že skutočne existujú, zradím tak aj Daverisa. A to nedopustím, pretože on mi podal pomocnú ruku. Aký paradox. Jeden upír ma ničí, druhý zachraňuje. A pritom sú obaja zlí. Tak na koho stane som ? A kto som, aby som o tom ja rozhodovala ? Nikto. Možnože by som sa nemala donekonečna utiekať do tejto izby, ale mala by som tým dvom beštiám ukázať, že ich mám v paži. A aj to, čo robia. Raniana budem ignorovať a s Dylanom sa možno porozprávam. Možno. Alebo... ak sa budem rozprávať len s ním, Raniana to bude štvať. Áno, budem ho tak provokovať. Nech si to vyžerie ! Po všetkých týchto rozhodnutiach a myšlienkach som aj vyhladla. Chytila som sa za brucho a odhodlane som vstala z postele. Už viem, prečo ma tak začalo pobolievať brucho. Nebolo to od hladu, ale preto, že som dostala svoje dni. Menštruáciu. Úplne som na to zabudla. Podľa mojich výpočtov som ju mala dostať až o týždeň, ale z toľkého stresu sa proces urýchlil. No jasné ! Doriti ! Vošla som do kúpeľne. V prvom okamihu som uvidela rozbitú kachličku a všetko, čo sa tu odohralo sa mi premietalo pred očami. Prudko som ich zavrela, aby spomienky zmizli. Celkom to pomohlo. Keď som vyšla zo záchodu, spokojná, že som v kúpeľni našla všetko potrebné, aby som vyriešila dilemu s menštruáciou, rozhodla som, že sa predsa len pôjdem najesť. Iba si niečo malé zajem a niečím to zapijem. To by malo stačiť. Zišla som po schodoch a zamierila do kuchyne. Nikto v nej, našťastie nebol. Zaujímalo by ma, kde je Tardis, keď nie tu ? Viem, že sa s ním nesmiem rozprávať, ale chýba mi jeho spoločnosť. Pri ňom som sa nebála, že mi niečo urobí. Podišla som k veľkej nerezovej chladničke s dvomi krídlovými dverami. Otvorila som ju a skúmala, čo je v nej. Bolo tam takmer všetko, čo nájdete v menšom obchodíku s jedlom. Od ovocia a zeleniny po mäso až najrôznejšie ryby. Boli tu aj syry, jogurty, mlieka a džúsy všetkých príchutí, dokonca som tam našla aj ovocie v konzervách. Rozhodla som sa, že mi nebude stačiť jeden jogurt a dva hlty mlieka. Určite nebude Tardisovi prekážať, ak si niečo navarím sama. Vybrala som všetku zeleninu, čo som našla. Šalát, mrkvu, paradajky, uhorku, reďkovku, rukolu a tak ďalej... Potom som siahla po dvoch druhoch syra. Na dosku som si položila nejaké kuracie mäso a spravila do misky cesnakový dresing. Nebolo vo všetkých rozprávkach, že cesnak upírov odháňa ? Asi to nebude pravda, keďže ho tu mali dosť, aj na rozdávanie. Ako všetkého. Hmm, ten šalát bude vynikajúci. Alebo som bola nesmierne vyhladovaná. Odložila som dresing a pripravila si mäso. Najprv som nevedela nájsť nožík, no potom som otvorila jeden veľký šuplík, ktorý bol asi meter široký, a tam bolo nespočetné množstvo nožov. Všetkých veľkostí, tvarov. Bolo to až znepokojujúce. Zobrala som jeden, trochu väčší, ako sa na mäso patrí. Po nakrájaní mäsa som spravila bylinkovú marinádu, do ktorej som vložila mäso. No a nakoniec som sa venovala tomu množstvu zeleniny. Trochu som si pri varení vyvetrala hlavu, pretože som mala celý proces vo svojich rukách a vedela som, čo bude nasledovať. O varení nebol taký chaos, aký bol v mojom živote za posledné dni. Trochu som sa uvoľnila, no keď som začala krájať paradajky, stŕpla som. Zhlboka som sa nadýchla a na sekundu privrela oči.

„Pozrime sa, kto sa nám to ukázal." zapískal Ranian z druhej strany kuchyne. Jeho posmešný tón sa mi zarýval do uší ako jed. Pevnejšie som chytila nožík, ruky sa mi preto napli. Aj zuby som zaťala, len aby som dodržala svoje rozhodnutie. Budem ho ignorovať.