Behind the wolf borders

Kapitola I.

Je zas nové ráno a ja zas musím vstávať skorej. Nenávidím keď takto musím vstávať skoro, no nič iné mi nezostáva. Našťastie už školu nemám, no aj tak rodičia chcú aby som vstávala tak ako oni. Nechápem na čo, no radšej som to nikdy neriešila. Vždy mi chceli len dobre. A nechcem sa s nimi hádať.

Postavila som sa z postele, podišla som ku oknu a pozrela sa na les ktorý osvetľovalo slnko. Vždy sa takto ráno postavím ku oknu a pozorujem prírodu. Nabudí ma to energiou a dobrým pocitom.

Po asi desiatich minútach som sa pobrala teda do kúpeľne, kde som si dala rýchlu sprchu. Vždy ma to ako tak zobudí. Po sprche som sa pobrala do šatníka sa prezliecť. Mám ho celkom malý ale úplne mi postačí. Je ladený do krémovej farby.

Zo skrine som si vybrala moje obľúbené spodné prádlo, tričko, nohavice, rýchlo sa obliekla, upravila sa a zišla dole do jedálne. Ako vždy už za stolom sedeli rodičia a čakali na mňa. Niektoré dni tam sedela iba mama.

Otec, Alfa tejto svorky popíjal ako vždy svoju rannú kávu. Stále mal nahodený ten svoj tvrdý výraz. Pozrela som sa mu na krk na ktorom mal veľkú jazvu. Nikdy mi nepovedal odkiaľ ju má, no vyzera dosť hrozivo. Hneď ako ma uvidel sa na mňa milo usmial spolu s mojou mamou, za čo som bola veľmi rada a úsmev im opätovala.

„Dobre ráno vám želám" povedala som s úsmevom a posadila sa za stôl. Bola som rada že aspoň takto ráno môžme byť spolu.

„Aj tebe dobré ráno" povedali a usmiali sa. Vždy boli ku mne zlatý. Ako vždy, aj teraz bolo pri stole celú dobu ticho. Ja som bola v svojich myšlienkach a oni tak isto. Nikto sme nič nepovedali.

Otec sa po chvíli postavil, na čo som sa hneď strhla zo svojich myšlienok. Zaujímalo ma kedy si už po mňa príde moja spriaznená duša, no to som ešte netušila že ak má bude chcieť zobrať, bude z toho peklo.

„Idem pracovať. Ďakujem za kávu Charlotte" povedal, dal rýchlu pusu mame a už som iba videla, ako sa jeho postava vzďaľuje. Vždy to tak robil. Vypil si kávu a išiel pracovať. Ja som radšej rýchlo zjedla raňajky a pobrala som sa na prechádzku. Žili sme hlboko v ihličnatom lese. Bolo to tu nádherné a vždy som sa rada prechádzala po lese.

A najlepšie to je keď tu pobehujeme na štyroch labách.
Pripomenula mi moja vlčica Zara. Musela som sa nad tým zasmiať.

To je pravda. Keď nad tým tak uvažujem, už dlho sme sa neprebehli ako vlci.

Hneď som zašla za strom, rýchlo si dala dole veci a premenila sa na krásnu bielo sivú vlčicu.

Okamžite som sa rozbehla a užívala si ten pocit slobody. Užívala som si vánok, ktorý vial na moju srsť. Počúvala som šum lístia, čvirikanie vtáčikou ktoré poletovali. Po chvíli som zrazu začula zvuk dopadu láb na zem a prasknutie konárika. Nestihla som ani zareagovať a po chvíli som bola na chrbte a nadomnou stal veľký hnedo čierny vlk.
Hneď som vedela že je to môj kamarát Liama. Len on má hore na papuli pri nose čiernu škvrnku. Je to syn nášho Betu a sme dobrý kamaráti už od detstva. Je mi skoro ako brat. Vždy ma chápe a utešuje ak sa niečo stane.

„Nemáš veľmi dobrý postreh Lu. Mala by si znovu začať trénovať. Nejako si stratila ostražitosť" povedal a ukázal mi svoje veľké tesáky. Keby som bola ako človek tak pretočím očami no ja som iba nahnevane zavrčala.

Áno, trénujem boj. Veľmi ma to baví a ako dcéra Alfi by som sa mala vedieť brániť. Ale teraz som si dala týždňovú prestávku. Som kus lenivá.

„Čo tu robíš ? Nemal si náhodou byť na tréningu. Ak dobre viem, tak je čas tréningu" povedala som. On naklonil hlavu na bok a nič nepovedal. Vyzeral ako šteňa ktoré sa čuduje čo vidí, až na to, že on vidí mňa, takže nič nové.

„Dnes som si dal voľno. Aj keď za to ma môj otec zas skriči. A keďže som ťa videl ako ideš do lesa, tak som išiel za tebou. Čo, nie si rada že som tu Lu ?" spýtal sa a zliezol zo mňa na čo som sa hneď postavila na nohy a otriasla sa. Keby nás takto videla moja spriaznená duša, určite by mala riadne nervy. No medzi mnou a Liamom nič nie je. Aj keď to niekedy tak vyzera, tak nie je.

Obidvaja čakáme na svoje spriaznené duše. No on ju bude musieť hľadať. Poviem vám, je príliš leniví. Ľutujem jeho dušu, lebo kým ju on nájde, prejde aj päť rokov, možno aj stáročia. Ale nie, robím si srandu. Jeho duša bude veľmi šťastná. Je to dobrý chlap, len by mal viac cvičiť ak chce ochrániť svoju dušu.

„No neviem či to bol dobrý nápad. Potom sa mi nechoď sťažovať že si dostal krik od tvojho otca. A úprimne, ani tvoja duša z toho nebude šťastná. Však ju neochraniš" zasmiala som sa v hlave a štuchla do neho ňufakom. Doťahovali sme sa takto stále. Vedel že to nemyslím vážne.

„Haha. Veľmi vtipné Lucy. Ona bude rada že ma takého krásneho chlapa akým som ja" povedal a znovu vyceril svoje biele tesáky. A zas sme tam kde sme boli. To každý chlap musí byť takýto narcis ?

„Ty si teda veľký narcis. Len aby si nebol prekvapený" povedala som a v mysli pretočila očami. Veľmi si namýšlal. Zrazu som sa rozbehla a on udivene pozrel. Hah a vraj kto tu nemá postreh. Pffff. Hneď som mu vyslala myšlienku či skamenel a po chvíli som ho už videla bežať pri mne. Vánok sa mi pohrával s mojou srsťou. Mala som to vždy rada. Bolo to príjemné.

Rozhodli sme sa, že si dáme závod. Nakoniec ani jeden z nás nevyhral. Pobrali sme sa spoločne ku rieke, kde sme sa napili vody. Rieka bola čistá a priezračná. A potom sme ďalej pobehovali po lese. Bolo krásne slnečno a vánok pofukoval. My sme skákali na seba a šantili sa. Niekto by povedal že sa hráme ako malé deti ale taký vlci sú, aj keď sú dospelí rady šantia.

Pred tým, než sme sa pobrali do sídla, sme si zobrali svoje veci a premenili sme sa. Samozrejme ani jeden druhého sme nahého nevideli. Práve vo chvíli keď sme prichádzali ku vchodu do sídla vychádzal Beta. Hneď ako nás uvidel, sa na nás nahnevane pozrel a kráčal k nám. Ajaj, toto nebude dobré.

„Nemal si byť dnes na tréningu ! Vieš veľmi dobre, že takto to nepôjde. Nemôžeš sa tu hrať ako malé dieťa. Si synom Bety a očakáva sa, že sa podľa toho budeš aj správať. Potrebuješ tréning a ja ti to hovorím posledný krát ! Ak ešte raz vynechas tréning bez zmysluplného dôvodu, tak uvidíš čo spravím chlapče" kričal Beta na Liama. Ja som to hovorila. Ale on nikdy nepočúva. Bolo mi ho aj ľúto, ale také podobne poučenia som počúvala aj ja. Beta si veľmi zakladal na Tom aby Liam trénoval a pracoval. Chcel z neho vychovať chlapa ktorý bude môcť ísť na miesto Betu.

„Prepáčte slečna že ste toto museli počuť" povedal a sklonil hlavu na znak úcty. Chápala som ho prečo tak kričal na Liama. Hneď som povedala že to nevadí a pobrala sa do jedálne. Ešte pred tým než som vstúpila do sídla, som na Liama pozrela ľútostivim pohľadom.

Keď som vošla do jedálne, som si sadla za stôl a naobedovala sa. Potom som sa pobrala pre svoju knihu a sadla si do obývačky. Knihu som čítala až do večera.

Večer som sa pobrala sa kus prejsť vonku. Ako som vyšla som uvidela Liama, ako beží a pár metrov od neho je Beta. Hodnú chvíľu som sa na neho pozerala. Bolo vidno že ma už dosť, no nevzdával to a ďalej behal. Ja som sa potom pobrala do lesa na moje obľúbené miesto pri malom vodopade. Mesiac mi krásne osvetľoval cestičku. Hneď ako som prišla k môjmu miestu, som si sadla a bola ako vždy v svojich myšlienkach. Po chvíli zavial vetrik. Na tomto krásnom mieste som ostala ešte pol hodinu a potom som sa pobrala do izby. Keď som prišla ku vchodu, už tam nikto nebol a tak som usúdila že už jeho tréning skončil. Zajtra bude isto zmordovaný.

Keď som prišla do izby, tak som sa obliekla do pyžama a išla na svoj balkón. Nebolo zamračené a tak bolo krásne vidieť hviezdy a mesiac. Mesiac osvetľoval celý náš les. Pozrela som sa na mesiac a rozmýšľala znovu nad mojím životom. Už je to viac ako pol roka a on stále neprišiel. Začínam sa obávať, či sa vôbec o mňa zaujíma a chce ma u seba. Existuju aj taký vlci, ktorý nechcú mať svoje spriaznené duše u seba a vôbec si po ne neprídu.

Neuvažovala som nad tým že by zomrel, lebo by to moja vlčica cítila. Ale všetko je možné. Len dúfam že si po mňa čoskoro bude chcieť prísť.