Behind the wolf borders

Kapitola XXVIII.

V pracovni som si sadol a čakal. Neprešla ani minútu a chlap ktorého som videl na chodbe sa dostavil. Kurva ! Isto nemá dobré správy. Vidieť to na ňom. Postavil som sa zo stoličky, zobral si pohár s vodou, keďže už mi z alkoholu bolo zle. Postavil som sa k oknu a videl že mal sklonenú hlavu. Napil som sa a čakal čo povie. No nič nehovoril a tak som sa ozval prvý.

„Hovor !“ povedal som hrubo a čakal tú zlú správu ktorú som vedel že povie. Dúfal som, že jej nič nie je, inak ma fakt už šľahne o zem.

„Pane našli sme stopu, no je tu menší problém“ povedal opatrne a ja som sa z hlboka nadýchol. Snažil som sa byť kľudný, no to že máme znovu menší problém mi dvíhal tlak.

„Aký ?“ spýtal som sa a čakal. Vedel som že všetko nepôjde dobre, no aspoň toto mohlo vyjsť. Do šlaka s tým všetkým !

„Stopu sme stratili. Nevieme nikde nájsť ďalšiu ale ...“ nestihol povedať lebo pohár ktorý som držal v ruke som hodil tesne pri ňom do steny a pristúpil k nemu. Vražedné som sa na neho pozrel a bolo vidieť že sa má bál.

„Ale čo kurva ?! Ako ste mohli do frasa stratiť stopu. To ste fakt tak neschopný do frasa. Čo to mám ja za kretónov do piče“ zvrieskol som a chlap predo mnou sa zatriasol. Zdrapil som ho za krk a prirazil ku stene. Už ma to všetko vážne vytáčalo. Ach bohyňa, za čo som si toto zaslúžil.

„Pane snažíme sa ju hľadať, no ťažko nájdeme stopu. Dobre viete že ak ju uniesol on, tak jeho sídlo sa stále mení. Ne Netušíme k kde je tentokrát pane. A ale snažíme sa“ povedal koktajúco. Zasratý Frederik. Ten bastard chcel náš rod vždy poraziť. Chcel všetko čo nám patrilo. Ma vždy všetko premyslené a jeho sidlo nie je nikdy na jednom mieste. Je to prešibaný bastard, ktorý už dlhé roky ide po našom rode. No ja ju nájdem aj keby som mal skapat.

To je slovo do bitky Aron
Povedal môj vlk a ja som zavrčal.

Drž hubu Max.

„Radím vám ju nájsť inak...“ nedokončil som vetu lebo v ten moment sa otvorili dvere na mojej pracovni a dnu vstúpil Richard. Hneď som dotyčného chlapa pustil.

„Vypadni“ zavrčal som a hneď dotyčný odišiel. Ani skoro sekunda neprešla a Richard stál pri mne a chcel mi dať facku, no ja som mal rýchlejšie reflexy a zdrapil ho za ruku.

„Len to kurva skús a ver že sa nedožiješ toho skurvetého rána“ zavrčal som a prepaľoval ho pohľadom. Ruku som mu odhodil a prešiel ku svojmu stolu. Oprel som sa o neho, uvoľnil si kravatu a prešiel si rukou po vlasoch.

„Máš nejaký nápad Richard ? Moji ju už hľadajú, lenže ju nevedia nájsť“ poslednú vetu som povedal zo zúfalstvom a hnevom v hlase a on sa na mňa začudovane pozrel. Bol som zúfalí. Vôbec som nevedel čo mám už robiť.

„Dal som ju hľadať tiež, lenže stopu po nej už nenašli“ povedal a sadol si do kresla. Obidvaja sme boli úplne v riti. Nevedeli sme čo robiť. Ani jeden sme o ňu nechceli prísť a tak sme sa dohodli že spojíme sily a nájdeme ju. Keď sme si všetko prešli Richard odišiel a ja som sa znovu pustil do práce, lenže moje myšlienky mi unikali stále ku nej. No potom som si spomenul že Emily sa so mnou chcela porozprávať. Zavolal som si ju k sebe a do pár minút bola u mňa.

„Tak chcela si vedieť čo sa tu deje že. Nemusíš sa ničoho obávať. Mierne komplikácie s tým debilom ale inak mám všetko pod kontrolou“ povedal som to bez kúsku citu a pozrel sa na ňu. Videl som že chcela niečo povedať a vedel som že za tým bude hľadať niečo iné. Nechcel som aby nič také vedela a tak som zakročil.

„Nič za tým nehľadaj Emyli jasné ?!“ povedal som a vedel že aj tak to nenechá iba tak. Po pol hodine to nakoniec vzdala zo slovami ak to nechcem povedať tak fajn ale že takto sa len budem trápiť. Vedel som že hovorí pravdu, no nie som tip človeka ktorý by hovoril svoje city.

⚜️

Prešli už tri dni a stále nič. Bol som z toho vážne totálne v riti. Celé noci som nespal a ak hej, tak to bolo na mojom tvrdom stole. Nemal som chuť ani jesť ani piť. Keď mi niečo doniesli tak som to poslal nazad zo slovami že nič nechcem. Práve som sa pobral na vzduch sa nadýchať a nejako sa ukľudniť. Sadol som si do mojej záhrady a snažil sa relaxovať, no myšlienky mi unikali stále ku nej. Už som im nevládal vzdorovať. Bol som slabý. A tak som všetky pocity nechal vyplávať na povrch. Raz som si povedal že tieto pocity už nikdy nechcem cítiť, no teraz som ich znovu cítil. Zobral som si hlavu do rúk a zaťahal sa za vlasy. Nikdy som neplakal no neposlušná slza mi vyšla z oka a pomali stekala po mojom líci až dopadla na zem. Z môjho zamýšľania ma prebral zvuk telefónu. Pozrel som si kto mi volal, pretrel si tvár a zodvihol mobil dúfajúc že budem počuť konečne dobrú správu.

Lucy

Po Tom čo my ten odporný chlap povedal odišiel a zamkol ma v izbe. Bola som vyčerpaná a celú noc som nespala. Vôbec som nevedela načo som tu a dúfala som že zistili že má uniesli. Na malú sekundu som aj dúfala že by ma moja spriaznená duša mohla nájsť. No to som ešte nevedela že moje dúfanie sa naplnilo a že moja duša bola z môjho únosu úplne v depkách.

Keď som sa ráno po dvoch hodinách spánku zobudila, stále som bola na Tom mieste kde ma dali. Bola som smedná, hladná a všetko ma bolelo. Bože Lucy, si tak naivná že si vôbec myslíš že by ťa cez noc niekto z tadiaľto zobral. Celú dobu som bola sama v izbe a premýšľala. Ach bohyňa, prečo ma takto trestáš. Čo som spravila že si toto zaslúžim. No z môjho premýšľania ma vytrhol hlas osoby, ktorá sa ani neviem kedy objavila v izbe.

„Vstaň krásavica“ povedal odporné dotyčný muž a mne až prišlo zle. Vôbec sa mi tento muž nepáčil.

„Cccc ako mohli takú krásnu ženu nechať nestráženú ?!“ spýtal sa zamyslene seba a potom sa znovu pozrel na mňa. Z jeho hlasu mi bolo zle. Pozrela som sa na neho z obavami v očiach a on sa zasmial.

„Asi nevieš prečo si tu že ? Tak ja ti to poviem stručne. Dlho už túžim niekoho zraziť na kolená. A ty si človek kvôli ktorému to konečne výjde“ zaškeril sa a ja som premýšľala koho tak veľmi chce zraziť na kolená. Dúfam že nie môjho otca. Veď ten mu isto nič nespravil. Z môjho premýšľania ma znovu vytrhol jeho hlas.

„Nelám si svoju hlavičku kto to je. Ja ti to poviem. Je to Aron Harrison Reyes. Isto ho poznáš. Poznal ho veľmi dobre tvoj otec až do vtedy kým sa tvoja a jeho svorka nerozkmotrila, no povedzme že mojou vinou. Zásluhu na Tom že sa tak nenávidia mám ja“ zaškeril sa a ja som nad menom ktoré povedal vyvalila oči. Vedela som že ten chlap ktorý bol moja spriaznená duša bol silný, no nepomyslela by som si toto všetko. Takže on môže za to že sa nenávidia ? Z toľko nových informácií sa mi zatočila hlava a posledné čo som videla bol jeho úškrn než som upadla to tmy.