Behind the wolf borders

Kapitola XXXI.

Hneď ako odišiel, som sa rozplakala a zakryla sa perinou. Bolo mi úplne na nič. Ten chlap ma skoro znásilnil. Dotýkal sa má. Bolo mi to tak nechutné že až. Dosť dlhú dobu som plakala než som sa ako tak upokojila. Keď som sa pozbierala, vyšla som z postele a porozhliadla som sa. Nič som tu iné nemala. Ach jaj, bohyňa prečo toto musím prežívať. Čo som spravila že som toto dostala.

Z ničoho nič niekto zaklopal na dvere a vošiel do vnútra ja som sa rýchlo rozbehla do postele a zakryla sa perinou. Do izby vstúpil mladý pohľadný muž a milo sa na mňa usmial. Bolo to dosť divné.

„Doniesol som ti veci" povedal a položil mi ich na posteľ. Ja som sa iba jemne usmiala a znovu pozerala do perin. Bolo mi trápne.

„Pozri viem že chceš ísť domov. Pomôžem ti. Večer sem prídem a zoberiem ťa odtadiaľto. Pôjdeš domou." prekvapene som sa na neho pozrela a neverila čo počujem. Vážne mi pomôže dostať sa z tadiaľto ? Za tým isto niečo bude. No beriem to. Nechcem tu byť.

„Ja ja neviem čo mám povedať. Ďakujem ak to teda myslíš vážne" on iba prikývol na znak súhlasu a pobral sa het. Divné.

„Večer sa vidíme" bolo posledné čo povedal pred tým, než odišiel a zabuchly sa dvere. Úprimne veľmi som z toho nemala dobrý pocit ale ak mi vážne pomôže utiecť, budem mu neskutočne vďačná.

⚜️

Už bol večer a ja som dúfala že ma ten chlap neoklamal. Zrazu sa otvorili dvere a v nich stal ten chlap. Usmiala som sa a hneď sa postavila z postele. Konečne od tadiaľto vypadnem.

„Pod teraz tu nie sú stráže rýchlo ujdeme" povedal stroho a potichu vyšiel z dverí. Ja som išla za ním a potichu sme prešli až na dolné poschodie. Cestou sme stretli pár stráži ktoré si nás našťastie nevšimli. Prešli sme do zadnej časti sídla a zastáli pri veľkých sklenených dverách.

„Keď ich otvorím vyjdeš von a utekaj rovno. Bude tam čakať už auto, ktoré ťa odnesie domou. Držím ti palce" rýchlo som mu poďakovala a hneď ako otvoril dvere som sa rozbehla a utekala tak ako mi povedal ten chlap. Po pár minútach som uvidela auto ktoré mi bolo dobre známe, no keď som zbadala kto v ňom sedel, skoro som omdlela. Rýchlo som sa rozbehla ku autu a nasadla do neho.

„Lucy si si v poriadku ? Strašne sme sa o teba bály. Tvoj otec bol tak nervy že nevie kde si" hovoril počas toho ako ma zvieral v objatí. Ja som mu ho opätovala a tiež ho tuho objala. Bola som rada že ho vidím.

„Som Liam neboj sa. Poďme domou" rýchlo som povedala a dúfala že mi uverí. Nechcela som aby vedel že ma ten chlap skoro znásilnil. Liam iba prikývol, naštartoval a pobrali sme sa domou. Cesta vôbec nebola dlhá no mala som dosť divný pocit. Niečo mi tu vôbec nesedelo. Možno to bude pasca.

Po troch hodinách sme nakoniec konečne zastavili pred naším sídlom. Hneď keď som vystúpila som sa pobrala do mojej izby, no keď som vstúpila do sídla, čakali ma tam rodičia. Hneď ma tuho objali. Rýchlo som ich objala a zo slovami že je mi dobre a som unavená som sa pobrala do izby. Viem že som nebola príliš milá, no nezabudla som ako my klamali. Hneď ako som prišla do izby som sa išla osprchovať, prezliekla sa do pyžama a konečne si ľahla do svojej postele. Snažila Som sa zaspať no nedarilo sa. Všetky tieto dni sa mi premietaly v hlave. Tie informácie ktoré som zistila. Zajtra chcem vedieť pravdu ! Porozprávam sa s rodičmi a budú mi musieť povedať pravdu.

Tak sa aj stalo. Hneď ráno som im povedala že sa chcem porozprávať a išli sme do pracovne. Hneď keď sme vstúpili všetci do pracovne, som sa spýtať konečne otázku ktorú som chcela vedieť.

„Kto je Aron Harrison Reyes a prečo ste mi klamaly ?" otec sklonil hlavu, postavil sa a našťastie začal rozprávať. Potešilo ma to lebo konečne zistím pravdu. Musí mi ju povedať a on to dobre vedel.

„Chceli sme ťa iba chrániť Lucy. Aron on je tvojou spriaznenou dušou a je to veľmi zlý Alfa. Sme s ním v spore kvôli minulosti. Ver mi nechcel som dopustiť aby ti ublížil. Dosť kvôli nemu trpela naša rodina !" povedal a poslednú vetu zavrčal. Znovu počujem iba to, čo už som vedela dávno a čo mi hovoril každý. Toto mi určite nestačí.

„Bol tu ?" otec sa zhlboka nadýchol a vydýchol. Už teraz som vedela že bol ale chcela som to počuť od neho.

„Ano Lucy bol tu pár krát a .. chcel si ťa zobrať. Prepáč ale ja mu to nedovolím. Nedám moju jedinú dcéru tomu sviniarovy. Nevedel by ťa mať rád ver mi" prekvapene som sa na neho pozerala a neverila tomu čo počujem. Môj vlastný otec, ten otec ktorý mi ešte hovoril že budem šťastná zo svojou spriazdnenou dušou mi teraz hovorí toto. Úplne som bola mimo a úprimne bola som aj nahnevaná. Mala som toho dosť. Ako to môže vedieť že by nedokázal. A vôbec ako si dovolil sa mi starať do života !

„Prosim ? Ty si mi klamal a vedel si ako veľmi chcem byť pri mojej duši. Verila som vám, ale po Tom všetkom čo som sa dozvedela vám vôbec už neverím. Veľmi ste ma sklamali. A aby si vedel otec je to môj život a ja sa ho nebojím" postavila som sa a rozbehla sa von pred sídlo. Posledné čo som počula bolo ako zakričali moji rodičia moje meno, no ja som to nevnímala. Pred sídlom som sa premenila a utekala ani neviem kde. Ako mi toto mohli spraviť. Ak by ma nemal rád tak by ani neprišiel. Nerobil by to čo robil.

Utekala som a nevnímala nic. Prešlo už možno aj hodina a ja som zastavila a dýchala z hlboka. Nevládala som, takéto niečo urobiť vlastnej dcere. Z vyčerpania a smútku som spadla na zem a zostala tak. Prečo mám takýto osud ? Ničomu som už vôbec nechápala. Ani svojmu životu. No po chvíli som znovu nemala pokoj. Z krovia sa zrazu vynorili štyria vlci ktorý vrčali a z papule im tiekla slina. Rýchlo som sa posnažila postaviť na nohy a rozbehla sa nazad. Darilo sa mi to do tej doby, než na mňa jeden vlk skočil a zrazil na zem. Bože Lucy ty si tak blbá. Však jasné že sa ti to nepodarí keď na teba idú štyria vlci. Hneď sa mi zakusok do krku a ja som bolestne zakňučal. Snažila som sa ho zo seba zhodiť, no bol dosť silný. Našťastie sa mi to podarilo. Nemala som na výber, musela som bojovať. Vlk ktorý sa na mňa vrhol skončil na zemi no ďalší ma kúsol do nohy, keď som nedávala pozor ďalší mi poškriabal ľavý bok na čo som znovu bolestné zakňučal, no nevzdávala sa. Vrhla som sa na vlka ktorý do pár minút ležal mŕtvy na zemi a do pár minút ležal na zemi aj tretí vlk. Bola som slába, dobitá a len tak tak som sa držala na nohách. Otočila som sa a snažila sa dostať aspoň na naše hranice. Podarilo sa mi to, no znovu som skončila na zemi a nadomnou bol ten odporný bastard. Zaryl sa mi pazúrmi do boku a hrozitánsky mi vrčal pri tvári. Tak a toto je môj koniec. Zavrela som oči a čakala čo sa stane, no keď sa nič nedialo som ich otvorila a vlk už nadomnou nebol. Stráže ho zabili a ja som sa rýchlo snažila dostať ku nášmu sídlu.

Pomaly som sa plazila po zemi a dúfala že mi ešte sily vystačia. Keď som už uvidela konečne sídlo, zahmlilo sa mi pred očami a ja som už nedokázala vnímať. Z buchotom som si ľahla na bok a hlasno vydýchla. Nevedela som čo sa so mnou stane. Hneď keď ma zbadali, ku mne pribehol človek ktorého som nepoznala, no nedokázala som zistiť kto to bol. Cítila som iba dobrú vôňu škorice a šišiek ktorá ma upokojila. Dúfala som že to bol on.