Behind the wolf borders

Kapitola IV.

Prešiel už skoro týždeň a ja už som prestala dúfať že príde. Nič sa za ten čas nestalo, iba to že otec má nervy. Ku každému je hnusný a musím povedať že aj ku mne je kus odporný. Dokonca som mala pár dní aj zákaz vychádzať. To isté sa stalo aj pred tromi mesiacmi. Bol rovnako chladný a odporný ako teraz. Nechápem čo sa deje. Možno sa niečo pokazilo a má z toho nervy, ale takýto ku mne nikdy ešte nebol. Nechápem čo sa tu deje.

Teraz ma našťastie pustil von ale pod podmienkou, že musí byť so mnou Liam. Nechápem prečo, no radšej som neodporovala aj keď sa mi to vôbec nepáčilo. Hneď ako som bola von som sa premenila, rozbehla sa a užívala si voľnosť.

„Čo sa deje Lu ?" spýtal sa ma keď som ležala bez života na zemi a naklonil hlavu do strany. Vyzeral ako malé dieťa ktoré sa čuduje čo vidí. Ale nemala som veľmi náladu a tak som sa nad tým nezasmiala a ani som neodpovedala. Keď videl že nič nehovorím, sklonil hlavu na bok. Vedela som že mu je smutno že som taká. Predsa ma poznal od detstva a mal ma veľmi rád tak ako ja jeho. Nedalo mi to a musela som ho štuchnúť ňufákom do krku, načo hneď upriamil pohľad na mňa.

„Ja len nechápem čo sa s mojim otcom deje. Nikdy taký nebol. Plus moja spriaznená duša stále neprišla a už prestávam dúfať že vôbec príde. Som už úplne zúfalá. A aby nebolo málo tak mi dal ešte aj ochranku a teba. Nie že by som nebola rada, ale stále je niekto pri mne a už ma to hnevá" povedala som, postavila sa a zavrčala. Hnevalo má to a veľmi. Po chvíli ku mne pristúpil a obtrel sa mi o krk. Na kus ma to upokojilo. Vedel že som smutná. Chápal ma a rozumel mi.

„Ja viem Lu že ťa to hnevá, aj mňa by to hnevalo ale nič s tým neurobíme. Nikdy neprestávaj dúfať a veriť, stále si mi to hovorila. Tak prečo sa teraz vzdávaš ? Musíš to pretrpieť a a uvidíš že bude už len dobre" povedal a pozrel sa na mňa smutným no povzbudivým pohľadom ktorý som z jeho očí cítila. Vedela som že ma pravdu a tak som len prikývla hlavou.

Ach, asi sa zavriem do izby a tam zostanem do konca môjho života. Ale to by som utýrala samú seba. Radšej som si znovu ľahla na zem a Liam si ľahol vedľa mňa ale tak, aby bol medzi nami priestor. Vedel že potrebujem ticho a priestor a tak mi ho doprial. Ležali sme tam až do večera. Hneď ako sa zotmelo sme sa radšej pobrali dnu. Keď som prišla do mojej izby som sa zamkla a ľahla do postele. Po hodine mi niekto zaklopal na moje dvere.

„Môžem ísť dnu ?" spýtal sa známy hlas. Váhala som, no nakoniec som sa postavila a otvorila dvere. Pred dverami stal môj otec a mal svoj bežný výraz až na to, že som v ňom videla kus ľútosti. Prikývla som na súhlas a on vstúpil dnu. Sadol si na moju posteľ a čakal kým si sadnem aj ja. Sadla som si ďalej od neho a čakala čo príde.

„Prepáč mi. Mám toho posledný čas veľa. Niečo sa mi nedarí však vieš ako to chodí a proste preto som taký. Neboj, nie som na teba nahnevaný ani nič také len mám toho veľa. A bojím sa o teba" povedal a ja som bola ako obarená. Veľmi málo krát som z jeho úst počula slovo prepáč, takže som bola dosť prekvapená keď sa mi teraz ospravedlnil. No niečo mi tu nesedelo. Cítila som akoby mi klamal a niečo tajil. No je to predsa môj otec, neklamal by mi. Takže som mu verila čo povedal. Roztiahol ruky a ja som mu išla do náručia.

„Chcem ti len dobre moja drahá. Len dobre." povedal a tuho ma objal. Objatie som mu hneď opätovala. Málo krát sa stalo že by ma objal. No jeho objatia boli super.

„Ja viem oci" povedala som. Pár minút sme sa objímali. Potom sa postavil a išiel ku dverám. Vedela som že ma má rád a týmto mi to len dokázal.

„Výdrž ešte pár dní a potom už bude všetko tak ako predtým dobre ?" spýtal sa a ja som povedala áno. Ešte to pár dní vydržím. Musím. Usmial sa a odišiel.