Behind the wolf borders

Kapitola VI.

Ráno keď som sa zobudila som mala dobrú náladu. Čudovala som sa prečo ju mám, no potom som si spomenula čo sa stalo včera. Bola som rada že môj otec urobil to čo urobil. Len teraz ešte vydržať tých pár dní. Ach, tak nemám rada že sú mi stráže ako sa hovorí za zadkom. Znervózňuje ma to. Ale otec dobre vie prečo mi ich dal, takže to musím rešpektovať.

Radšej som si išla urobiť rannú hygienu. Potom som sa pobrala do môjho šatníka a obliekla si biele krátke tričko a čierne nohavice. Keď som sa upravila som vyšla z izby a za mnou ako obvykle stráže. Po pár minútach som spolu zo stražcami vstúpila do jedálne kde už sedel môj otec.

„Dobre ráno želám" povedala som a usmiala sa na neho

„Aj tebe dobré ráno" s úsmevom povedal. Ja som si hneď sadla za stôl a čakala na raňajky ktoré mi po chvíli aj doniesli.

„Dobrú chuť" povedal otec keď sa postavil zo stoličky a chcel sa pobrať na odchod.

„Ďakujem" povedala som s úsmevom a otec mi dal hneď na to pusu na čelo a odišiel.

Hneď čo som dojedla raňajky som sa pobrala do záhrady sa prejsť. Keď som do nej prišla, sadla som si na lavičku ktorá tu bola a pozerala sa po záhrade. Bolo tu ticho a čerstvý vzduch ktorý som milovala. Po skoro hodine ma niekto vystrašil tak, až som skoro dostala infarkt a zletela na zem.

„Si ty vôbec normálny. Však som skoro zomrela" povedala som a chytila sa za srdce. Neskutočne som sa zľakla lebo som nedávala pozor na okolie.

„Ale no Lu. Taký som strašný ?" zasmial sa, no mne do smiechu nebolo. Vážne ma vystrašil.

„Čo tak si dať jeden súboj Lu ?" spýtal sa ma a nadvihol obočie. Takýto návrh sa neodmieta. Aspoň mám priležitosť mu dať na frak za to vystrašenie mňa.

„Prijímam" uškrnula som sa a pobrala sa za strom kde som sa vyzliekla a premenila.

„Tak poď" povedal hrubú a vyzývavo. Ja som na to zavrčala a z papule mi vyšla slina. Zaujala som bojovú pozíciu a začali sme okolo seba krúžiť. Po chvíli sme sa na seba rozbehli a začali bojovať. Cvakali sme zubami, kúsali sa. Vyzeralo to ako by sme sa chceli zabiť. No tento súboj bol len tréningový. Nakoniec som vyhrala ja, ale bolo to veľmi tesné.

„Pffff. Nechal som ťa vyhrať" povedal nezaujato. Vedela som že je urazený. Hneď som ku nemu prišla a drgla do neho hlavou. On sa iba obzrel a odstúpil odo mna. Ach bože teraz sa bude hnevať. Ale zaslúžil si. Otočila som sa a pobrala sa na odchod. Po chvíli som sa ocitla chrbtom na zemi. Nado mnou bol Liam a ceril na mňa svoje veľké tesáky.

„Hah. Nedávaš pozor Lu. To je veľmi zlé !" ak by som bola človek hneď pretočím očami. Toto bola podpásovka. Ale uznávam, mala som dávať pozor.

„Pusti ma" zavrčala som ale on nič neurobil iba viac vyceril zuby. Mala som chuť ho kysnúť do krku lenže bol príliš vysoký a ja som mu na neho nedočiahla. Takže som zostala v pozícii v ktorej som bola. Takto sme boli hodnú chvíľu než sa pán rozhodol že ma pusti. Hneď ako to urobil som sa rozbehla a zašla za strom kde som mala veci. Premenila som sa a pobrala sa do sídla. Keď som prechádzala okolo jedálne započula som hlas môjho otca.

„Nikam nepôjdeme. Možno by to bolo dobré ale nie a ty vieš prečo Janie. Je to môj dobrý kamarát, no ten ples nie je dobrý nápad" povedal nahnevane otec. Viem že je neslušne počúvať ale čo už.

„Kto robí ples ?" hneď ako som sa spýtala sa na mňa pozrel prekvapene otec aj s mojou mamou.

„Ale nikto srdiečko" chcel mi to zatajiť ale nevyšlo mu to. Počula som čo som počula, takže mňa nepresvedčí.