Behind the wolf borders

Kapitola XVIII.

Druhý deň na to, čo som počula rozhovor môjho otca s betom, si ma otec dal zavolať. Nevedela som prečo ale začala som sa obávať. Prechádzala som chodbou do jeho pracovne zo strachom. Hneď ako som otvorila dvere sa na mňa pozrel. Jeho pohľad bol vážny a prísny ako stále.

„Sadni si“ hneď som tak aj urobila. Sadla som si na kreslo pred jeho stôl a čakala čo sa bude diať.

„Lucy moja drahá. Musíš odísť na pár týždňov z tadiaľto inde. A nediskutujem o Tom !“ vyvalila som oči a pozerala na neho. No keď som si spomenula na to čo som včera večer počula, celkom my to aj dávalo zmysel.

⚜️

„Richard nie, vieš že s týmto nebude súhlasiť. Poznáš ju“ započula som krik z otcovej pracovne. Ten hlas bol mojej mami.

„Viem ale kvôli bezpečnosti musí ísť. A to je môj rozkaz Janie. Musí ísť na pár dní het“ povedal otec svojim stále hrubom hlasom.

⚜️

„Viem moja drahá že si nahnevaná na mňa a že nikam nechceš ísť, no ja viem čo robím“ aj keď som nechcela ísť, vedela som že nemám šancu a aj tak odídem. No stále som chcela vedieť čo sa tu deje.

„Otec a čo sa deje. Ničomu vôbec nechápem“ z ničoho nič sa postavil zo stoličky a otočil sa mi chrbtom. Po chvíli si pozdychol. Po pár minútach sa nakoniec otočil a pozrel na mňa.

„Lucy toto nie je tvoja vec. Nechaj to tak. Ver mi, viem čo robím. A ak by sa ti niečo stalo, neodpustil by som si to“ hovoril to láskyplným hlasom, no toto mi ako odpoveď nestačila. V snahe dozvedieť sa niečo viac som ani nestihla dokončiť slovo a hneď ma svojim hrubým hlasom uzemnil.

„Žiadne otázky !“ evidentne sa nič nedozvieme. Postavila som sa teda z kresla a vyšla z jeho pracovni. Na tvári som mala celú dobu kamenný výraz a po príchode do mojej izby som treska dverami až tak, že to bolo isto počuť aj o tri poschodia nižšie. Bola som dosť nahnevaná. Potrebovala som si utriediť myšlienky. Aspoň tam kam idem sa nad všetkým zamyslím. Išla som sa radšej pobaliť.

Po skoro dvoch hodinách som bola pobalena. Mala som dva plné kufre. Nevedela som na ako dlho tam pôjdem tak som sa radšej poriadne zbalila. Zbalila som si aj knihy aby som sa tam nenudila. Po chvíli mi niekto zaklopal na dvere.

„Ďalej“ povedala som a hneď som aj započula otváranie dverí.

„Lucy si v poriadku ?“ hlas mojej mami bol starostlivý no stále som bola nahnevaná, takže som jej vôbec neodpovedala.

„Lucy pozri, viem že nikde nechceš ísť a aj ja by som bola najradšej keby nikam nemusíš ísť, no tvoj otec vie čo robí a ver že nie je rád že ťa tam musí poslať“ nevedela som čomu už veriť. Ničomu som stále nechápala a nič mi nechceli povedať. Hnevalo ma to. Chcela som vedieť čo sa deje. Chcela som vedieť proste pravdu.

„Kam to vlastne idem ?“ spýtala som sa v nádeji že niečo zistím. No mamina odpoveď na veľmi nepotešila.

„Neviem moja. Vie to len otec. Ale vraj sa ti tam bude páčiť“ dúfala som že hovorila pravdu a bude sa mi tam skutočne páčiť.

Nebola som vôbec nadšená z toho že niekam musím ísť. Celú noc som  nespala. Nedokázala som. Prehrávala som si to všetko v hlave. Môjmu otcovi som vždy verila. Tak prečo mi nepovedal že tu moja spriaznená duša bola. Nedávalo mi to vôbec logiku. Tajil to predo mnou. A vedel ako veľmi ho chcem mať u seba. Toto som si vôbec nezaslúžila.

Ako malej mi hovoril že budem veľmi šťastná keď budem pri mojej duši. Rozprával mi o nich príbehy. No po smrti môjho brata sa otec zmenil. Nevedela som prečo, no od vtedy z mojich úst nechcel počuť slovo spriaznená duša. Pamätám si smrť svojho brata ale aby bol pokoj, zabudli sme na to a nikdy to nerozobetali. Nepomysleli sme na neho a nehovorili o ňom keď sme boli spolu. A tak to bolo aj lepšie. Každý naňho spomínal sám.

Ráno som nevyspatá vstala z postele. Namierila som si moju cestu hneď do kúpeľne. Keď som sa pozrela do zrkadla, vyzerala som otrasne. Strapaté vlasy, kruhy pod očami. Vyzerala som ako príšera ktorá sa práve zobudila. Dala som si hneď rýchlu sprchu. Keď som z nej vyšla, niekto zaklopal na dvere. S mojím súhlasom vošli do vnútra dve slúžky. Vedela som že prišli pre kufre a hneď ich aj zobrali. Ja som sa išla rýchlo obliecť. Nič extra som si na seba ani nedala. Čierne tričko, mikinu a rifle. Obliekla som si kabát a pobrala sa pred sídlo, kde už na mňa čakalo auto ktoré ma tam malo zobrať. Prekvapilo ma, že pri ňom stal Liam aj s betom. Prikročila som ku auto a hneď sa na mňa všetci pozreli.

„Môžme vyraziť ?“ spýtal sa jeden zo strážcov. Ja som súhlasné prikývla a nastúpila do auta. Liam si sadol do predu na čo som sa začudovala. Po chvíli sme vyrazili. Celú cestu som sa pozerala von oknom.

Ani neviem už koľko hodin cestujeme, no pripadá mi to ako večnosť.

Nakoniec sme po pol hodine od toho ako som sa zamýšľala ako dlho už cestujeme, konečne dorazili pred veľký dom ktorý stál v lese. Bol mi celkom povedomí, no nevedela som si teraz spomenúť prečo. Necítila som sa tu zle ba naopak, cítila som sa tu dobre. No keď som uvidela kto vychádza z domu, hneď som si aj spomenula kde sme.

Liam

Práve som sa chystal do posilňovne keď ma zastavil môj otec.

„Liam Alfa nás volá ku sebe takže poď“ jeho hlas bol taký ako stále. Prísny. Mal som pocit že má môj otec ani nemal rád. No radšej som za ním išiel. Zastali sme pred dverami alfovej pracovné. Otec otvoril dvere a ja som vstúpil dnu.

„Alfa volali ste nás“ so sklonenou hlavou povedal môj otec. Mal pred Alfom rešpekt. Ja som tak isto mal sklonenú hlavu.

„Áno beta. Keďže vieš že sme v nebezpečenstve, rozhodol som sa že moju dcéru odveziem na bezpečné miesto a chcem aby tvoj syn išiel s ňou a dával na ňu pozor“ bol som zaskočený, no dávalo mi to logiku. Sme kamaráti. Našťastie sme si tie veci s Lucy vydiskutovali. Inak si vážne neviem predstaviť ako by to dopadlo keby sme išli spoločne.

„Ale Alfa ....“ nestihol mu môj otec ani protirečiť lebo alfovo zakričanie ho zastavilo.

„Ticho. Povedal som že tam Liam ide s ňou a hotovo. Ja tu s tebou beta nediskutujem. Je to môj rozkaz !“ zreval Alfa a otec aj ja sme sklonil hlavu.

„Rozkaz Alfa“ hneď sme sa pobrali ku dverám a vyšli z pracovne. Otec ma potom zastavil na chodbe a povedal nech sa idem pobaliť a ja som tak aj spravil. No vôbec som nevedel čo si zobrať. Našťastie som sa nakoniec konečne pobaliť a pobral som sa cvičiť.
Druhý deň som už bol hore od šiestej. Stály sme pri aute a alfa mi dával inštrukcie. Všetkému som našťastie pochopil. Vedel som čo mám robiť. Keď Lú konečne prišla, sme nasadli do auta a vyrazili sme na cestu. Dúfal som že sa nič nestane a že Lú bude v bezpečí. No to som ešte nevedel kto je jej spriaznená duša a že sa tu začína vojna.