Behind the wolf borders

Kapitola XIV.

Od toho dňa prešlo už pár dní. S Liamom sa nejako nebavíme. Neviem čo sa deje. Tieto dni sú divné. Otec stále pracuje, Liam sa so mnou nebaví a ja celú dobu sedím len v izbe alebo idem von. Jediné čo robím je stále iba toto. Rozmýšľam prečo neprišiel. Čo mu v Tom bráni. Možno ma vážne nechce pri sebe a ja to budem musieť rešpektovať. Možno s ním už nebudem. Už mi je to aj jedno. Čakám na neho už tak dlho a stále neprišiel. Už sa aj vzdávam. Nemá to cenu.

Ako stále, radšej som sa pobrala von a pozorovala prírodu. Jemný vánok sa mi pohrával s vlasmi a slnko osvecovalo všetko na okolo. Znovu som išla ku svojmu malému vodopádu. Bola už dobrá zima a tak bola voda kus zamrznutá. Prechádzala som sa a bola v svojich myšlienkach. Nevedela som prečo mám takýto osud. Prečo pre mňa nemôže prísť a zobrať si ma ako každá normálna spriaznená duša. Ničomu som nechápala. Dúfala som v kútiku duše že to ešte bude dobré a že príde. No moja viera pomali hasla ako plameň. Nevládala som už veriť. Bola som tak mimo z môjho života až som sama už nevedela čo mám robiť. Mám sedieť len v mojej izbe a nič nerobiť ? Bude toto môj osud bez lásky ? Budem žiť bez spriaznenej duše ?

Vedela som len jedno, ak budem len sedieť v izbe zbláznim sa.

Bol už večer a znovu som sa pobrala von. Nevedela som sedieť vo vnútri. Dusila som sa tam. Musela som znovu cítiť vzduch. Takto mi bolo už pár dní a ja som nevedela čo robiť. Prechádzala som sa po lese a mala pocit že má niekto pozoruje. Iný by sa báli no ja, nebála som sa. Tešila som sa ani neviem prečo. Asi som vo vnútri dúfala že je to on. Moja duša. Že ma sleduje a pozerá sa na mňa. Musela som sa nad tou myšlienkou usmiať. No keď som sa obzrela, nič som nevidela. Nevedela som už či sa so mnou myseľ zahráva alebo je to skutočne. No keď som započula praskot vetvičky, vedela som že to nie je iba sen. Verila som že bol tu a pozeral sa na mňa. Vo vnútri ma ta myšlienka zahriakla pri srdci. Po pár minútach som sa znovu obzrela. No nič som nezahliadla.

Pobrala som sa teda nazad, no začula som znovu praskot vetvičky neďaleko mňa. Obzrela som sa a uvidela to. Uvidela som vlka, no skôr jeho siluetu. Bielo čiernu siluetu vlka. Tá farba bola nádherná, páčila sa mi. No skôr než som si ju mohla prezrieť lepšie bola preč.

V tú noc som nedokázala zaspať. Rozmýšľa som nad tým čo sa udialo v lese.

Zara, myslíš že to mohol byť on ?
Spýtala som sa jej a dúfala v dobrú odpoveď.

Neviem Lucy. Mohol to byť on ale aj nejaký cudzí vlk. Ale ak by to bol on tak je to super správa.

Zara bola múdri vlk a pomáhala mi. Obydve sme dúfali že to bol on.

Rozmýšľanie ma unavilo na toľko že som nakoniec zaspala.

Na druhý deň ráno som sa zobudila nevyspatá. Bola som unavená a nič sa mi nechcelo. Radšej som si urobila rannú hygienu, obliekla sa a pobrala som sa pomali najesť. Cestou do jedálne som natrafila na Liama. Prešla som okolo neho, no hneď som aj zastavila keď povedal moje meno.

„Lu prepáč. Mal som dosť blbé obdobie. Otec mi nedal dýchať a ja som už z neho bol veľmi nahnevaný. Ospravedlňujem sa" otočil sa ku mne a pozrel na mňa. Chápala som ho. Vedela som čo musel prežívať. Ale to ako sa správal ma bohužiaľ ranilo.

„Môžme si to vydiskutovať pri súboji" uškrnula som sa a on prikývol. Aj keď sme sa takto oddialili od seba, vždy sme si k sebe našli cestu. Boli sme ozajstný kamaráti.

„No najprv sa idem najesť. Čakáme sa vonku" hneď som sa pobrala do jedálne sa najesť. Po tomto sa mi rozžiaril aspoň kus úsmev na perách. Keď som dojedla svoje raňajky, išla som von a premenila sa za stromom. Vonku čakal na mňa už Liam.

Zavrčala som a postavila sa do bojového postoja. Urobil to isté a začal sa boj. Netrvalo dlho a Liam bol na zemi. Zavrčala som mu do tváre a on stiahol uši do zadu.

Bola som na neho nahnevaná aj keď som ho chápala. Toto mal za to. A on to vedel. Keď sa postavil, prišiel ku mne a sklonil hlavu. Bol to znak že mu to je ľúto. Ja som sa rozbehla a utekala ani neviem kde. Keď ma dobehol, boli sme už pri rieke z ktorej sme sa napili a potom sme sa ďalej šantili. Utekali sme a naháňali sa. Zas bolo všetko tak ako predtým.

Nakoniec som mu povedala aj o včerajšom večeri. Bol celkom prekvapený ale aj rád že som mu to povedala. Keď sme sa už vracali do sídla som uvidela auto. Bolo čiernej farby a značku toho auta som mala veľmi rada.

Po chvíli sa nejaký muž v sivom obleku pobral k nemu, nastúpil, silno zabuchol dvere, naštartoval a hneď odišiel. Bolo vidno aj cez oblek že mal vypracovanú postavu. Bol nahnevaný, čo som vydedukovala z jeho postoja a jeho nahnevanej chôdze. Nevidela som jeho tvár ale všimla som si farbu vlasov. Boli čierne a mal ich podobné ako ten chlap na plese. Nič iné som si nevšimla lebo sa rýchlo vyparil. Vyzeral naozaj sexi.

Nechápala som čo tu chcel. No mala som pocit že to musím zistiť.

Keď už bol obed, som sa pomali pobrala do otcovej pracovne. Stráže ma pustili a ja som začala prezerať pracovnu. Otec mal nejakú prácu mimo pracovnu, takže som mala čas prezrieť ju celú. Nebola to ani hodina od toho čo tem muž odišiel. Musí tu niečo byť. Prezrela som skoro všetko. Šuflíky, skriňu až som natrafila na papier na jeho stole. Keď som si ho prezrela stalo tam moje meno a meno nejakého Alfu. Jeho meno som si hneď aj prečítala. Aron Harrison Reyes. Toto meno tam bolo. Nechala som kto to je. To meno som si čítala asi už tridsiati krát. Strašné sa mi páčilo, no nechápala som prečo. Nakoniec som našla v Tom papieri aj to, že som jeho spriaznená duša čo vysvetľovalo prečo sa mi to meno tak veľmi páčilo.

Nechápala som všetkému čo sa tu deje, no vedela som, že tu ten chlap isto bol. A že tu niečo riešili. Možno to nebol chlap ktorého som videla teraz pri aute, ale ten chlap ktorý je mojou spriaznenou dušou tu bol. Moja duša je na živé. Bola som neskutočne rada že mám dôkaz že žije.

Radšej som sa pobrala z jeho pracovne a išla sa naobedovať, no keď som išla chodbou, započula som otcov hlas.

„Musí byť sídlo strážene. Ak nás napadnú bude to zle. Chlapi musia cvičiť a strážiť. Máš to na starosti Beta" otec dopovedal a pobral sa niekam. Ja som sa išla konečne najesť. Celú cestu som rozmýšľala nad tým čo som počula. Čo ak ten chlap v lese bol nejaký cudzí vlk. Ale ak by bol napadol by ma. Leda že by prezeral územie. No moje vnútro mi hovorilo že to bola moja duša. Niečo sa dialo a ja som nechápala čo. Možno tu bude znova vojna ako pred pár rokmi. No ak áno, nedopadne to znovu dobre.